Spomienky na spoločne strávený čas rokmi možno trocha vybledli, ale jedno si všetci uvedomujeme, aj keď ho tu už dlhé roky niet, predsa je prítomný v nás čo sme ho poznali, čo sme s ním podnikali všetky možné akcie a nielen v jaskyniach. Ovplyvnil nás svojim životným postojom, spôsobom uvažovania a nazerania na svet a hlavne konaním. Vždy priateľský, otvorený narážal na ostré hrany života a len v úzkom kruhu najbližších priateľov dokázal aspoň niekedy pootvoriť svoje srdce, aby naznačil aký skutočne je. A potom hodil každodenné starosti za hlavu a s chuťou plánoval ďalšiu akciu či už v jaskyniach alebo v horách za každého počasia. V časoch, keď stretnúť v zime lyžiara mimo zjazdovky bol zázrak, sme vyťahovali tulenie pásy po starých rodičoch a rodičoch a podnikali lyžiarske túry nielen v doline ale aj v Roháčoch. Keď sa Vlado vrátil z vojenčiny s poškodeným meniskom tak lyžovanie zavesil na klinec. Niektorým z nás to lyžovanie ostalo dodnes.
Pritiahol ma k jaskyniarstvu, ku ktorému som nemal nikdy ďaleko, ale práve on mi dal ten správny impulz, ako z toho urobiť zážitok na celý život. Po tom, čo sme si skúsili bivak v jaskyni, naplánovali sme a nakoniec aj realizovali niekoľko týždňoviek pod zemnou. Dovliekol som zo školy teodolit a skúšali sme to s presnejším meraním. Boli sme mladí a ohybní a vliezli sme do každej malej škárky. Keď sme v jaskyniach prešli všetko čo sa dovtedy dalo prejsť a zistili sme, že treba skúsiť lezenie, dali sme sa na to. Skúšali sme jednolanovú techniku v dobách, keď sa ešte tak nevolala. A bol by ma navŕtal aj na potápanie, keby som nemal problémy s vyrovnávaním tlaku v ušiach (doktori mi potápanie jednoznačne zakázali). V tomto smere som nebol sám. Je nás mnoho, ktorým tak či onak ovplyvnil život a každý by mohol písať vlastné spomienky na tému „Vlado Žikeš a ja“.
Chýba mi už dlhých 28 rokov. Keď sa blížia Vianoce, sadá na mňa depresia zo spomienok a na stole vždy svieti jedna sviečka za Vlada. Aj teraz, keď toto píšem, nad pracovným stolom mi visí jeho fotografia – portrétik, ktorý sa mi podaril kedysi v 70-tych rokoch a ktorý sa mu veľmi páčil, až tak, že keď sme sa oň naťahovali tak mu odtrhol rožtek. Spravil som mu potom väčšiu, 18 x 24, ale nikdy som ju u neho nevidel. Zrejme ju mal niekde dobre odloženú.
Fotografovanie bolo pre Vlada druhá prirodzenosť. Kde skončilo množstvo jeho fotografií netuším. Bol výborný fotograf s citom pre kompozíciu a technickú dokonalosť záberu. Špecializoval sa na prírodu. Dodnes mám odložené jeho detaily kvetín, ktoré mi urobil, aby som si okrášlil internátnu izbu. Mnoho času venoval fotografovaniu jaskýň a my ktorí sme mu pomáhali sme sa vlastne takto od neho učili.
Čo ešte spomenúť? Vlastne ani neviem. Dalo by sa veľa: ako sme stavali sklad na náradie zo starej drevenej zastávky na Starom hrade nad Kalamenami; ako Vlado postavil skoro sám kolibu pod Starým hradom, kde si natrénoval techniku na to aby potom postavil Lakôtku pod vchodom do priepasti Na kosienkach; ako sme dobyli vrchol Poľany expedičným spôsobom za strašidelného vetra a ako sme potom „zlyžovali“ sedlo poľany; ako sme jaskyniarčili – ale to už by chcelo dokumentárnejšie a to sa sem akosi nehodí.
… tak teda dvíham pohár, a slzy sa tisnú do očí.
Prikladám zopár fotografií, ktoré som vytiahol z archívu, aby som ukázal Vlada na záberoch, ktoré ešte neboli publikované. U väčšiny z nich viem kde vznikli, a viem tiež približne zrekonštuovať dobu vzniku. Pôvodné analógové negatívy som prefotil a trocha upravil.
Leave a reply