Svoju cestu dlhú celkovo viac ako štyritisíc kilometrov začíname v zložení Peťo Kumičík, Paľo Herich a Lukáš Kubičina v sobotu 28. marca. Naša východzia stanica je mestečko Svit, v ktorom sa koná Speleomíting Slovenskej Speleologickej Spoločnosti. Cesta tam, dlhá viac ako 1500km takmer končí prázdnou nádržou našej škodovky už pri mestečku Žiar nad Hronom. GPS nás hádam na výparoch privádza k pumpe uprostred ničoho. To ostáva jediným a posledným, čo naše GPS zvláda. Následne sa v Rakúsku naša cesta zasekne. Našťastie, len na GPS. Cesta je dlhá a zaspávame pozalamovaní niekde na pumpe v blízkosti Švajčiarskej hranice. Skúšame to po vedľajších cestách, mapu nemáme a GPS definitívne vypovedalo. Na každej križovatke si hovoríme, že predsa musíme len rovno. A naozaj, po ceste- neceste prichádzame do Ženevy. Mesto spoznávame veľmi dobre, blúdime v každej uličke, až sa nám napokon darí vymotať. Vravíme si, ako dobre, no po pár kilometroch blúdime znova. Začína sa stmievať a my sme konečne vo Francúzku. Náš cieľ je mesto Grenoble. Na večeru máme pizzu z pojazdného auta a šup do hôr. Nejaké ubytovanie by sa zišlo. Vonku je hmla a nepríjemný a hustý dážď nám znemožňuje sa pekne v lese zložiť. Kto bol vo Francúzsku vie, že cesty sú tu kľukaté… Až sa znenazdajky v jednej z milióna zákrut objaví ošarpaný domček a dvere otvorené. Zastavujeme, ale domček nemá okna a je plný odpadkov. V rohu je krb, z ktorého kvapká voda a tá vlastne preteká takmer všade. Zložíme sa. Pali leží na stole, ja na nejakých paletách. Myslím, že na miesto kam sa ukladám neprší, no mýlim sa. Ráno sa budíme, vonku riadne leje a aj môj spacák je značne mokrý. Následne v meste kupujeme nejaké zásoby a ideme ku jaskyni Cuves de Sassenage. Po chvíli chôdze nás víta mohutná rieka, ktorá sa valí z jaskyne. Dokonca aj chodník na sprístupnenú trasu je zaliaty vodou. Sme ohromení a toto je len prvá jaskyňa našej cesty…
Kupujeme si turistickú mapu Vercors a naše kroky sa stávajú jednoduchšími. Krásny kaňon, ktorým prechádzame skrýva mnoho otvorov a v dňoch našej návštevy všade tečie voda. Doslova sa valí zo špár popri ceste a my zastavujeme za každou zákrutou. Voda nám odreže cestu a cieľ našej cesty sa nám značne odďaľuje. Napokon prichádzame do mestečka Pont-en-Royans. Na prvý pohľad všetko kľudné. Dedinská idylka, až kým naše pohľady nepadnú na rieku, ktorá sa vylieva z koryta a zaplavuje značnú časť brehov, a nízke poschodia historických domov.
Deň sa nám začína chýliť ku koncu a naše nohy nás vedú ku jaskyni Grotte de Choranche. Je to sprístupnená jaskyňa a v jej blízkosti je ďalšia, v ktorej hučiaci vodopád dopadajúci do jazera vo vstupnom portáli vytvára nevšedné divadlo. Sme sami. Nikde ani živá noha a Palimu sa zapáčila neukotvená loďka v jaskyni. Jazero dlhé 30 m sa zdá byť na odtokovej strane pokojné. Pali si v lese nachádza pádlo v podobe suchého dreva. Zvyšní dvaja moreplavci odmietajú nastúpiť. Pali je pevne rozhodnutý jazero preplaviť, avšak Peťovi hovorí , aby kotviace lano loďky nepúšťal. Pustil, ale následne sa darí lano chytiť a stroskotanca zachrániť.
Je takmer tma a nás láka Grotte de Bournillon. Vraj najväčší portál v Európe. Necháme si ho na druhý deň. Ešte pred cestou, Maťo Rybanský nám dal nejaké inštrukcie, kde sa dá zhruba prespať. Je už riadna tma a sme niekde pri Preslese, kde nachádzame pekný kút, ktorý jeho majiteľ označil tabuľkou, že mu nevadia prípadní nocľažníci.
Konečne sa budíme do slnečného rána a výhľady sú neskutočné. Od Maťa máme informácie o nádhernom traverze v 400m kolmej stene. Keby niečo berieme 100 m dlhé lano a každý kompletnú lezeckú výstroj. Príde nám trocha zaujímavé, že niekde žiadna tabuľka a chodníčky akurát tak pre zver. Po chvíli chôdze prichádzame pod stenu, a aha lano! Ale aké lano, ku skale doslova prirastené machom a krásna čierna farba sa hore, v suchu pod previsom mení na pôvodnú bielu. Podľa informácií má mať traverz šírku meter či dva, niekde až sedem, ale opak je pravdou a väčšinou sa trápime po 20cm rímse a to všetko bez istenia. Traverz je odstrojený. Skúšame to, čo nám morál dovoľuje, ale zdravý rozum nám po nejakom čase vraví aby sme sa vrátili. Sedíme v stene a aj dvaja nefajčiari si musia jednu zapáliť. Pri konci rímsy si hádžeme lano a zlaňujeme na pevnú zem.
Teraz už konečne môže naša cesta viesť ku Grotte de Bournillon. Pred jaskyňou je mohutný vodopád, ktorého výšku si netrúfam odhadnúť. Rieka, ktorá pripomína náš Váh sa valí proti nám, dolu údolím. Začínam mať zimomriavky z toho, čo nás čaká. Cestička sa kľukatí a my stále to monumentálne dielo matky prírody nevidíme. Prechádzame okolo nejakej jaskyne až ku brehu rieky, kde sa nám otvára pohľad pre nás nepoznaný. Stávame sa takým malým nič. V takej chvíli si človek uvedomí, ako veľmi je bezbranný voči silám a veľkosti prírody. V portáli je viacero otvorov do gigantického sveta tejto jaskyne. Bez slov sa prepletáme jaskyňou. Snažím sa aj fotiť, no tma…
Opúšťame kraj, kolesá nášho motorového voza sa uberajú smerom k plošine Dévoluy a v jej strede sa nachádzajúcej, kľudnej dedinke Saint-Disdier. Tu nás očakáva Martin a Marianka. Cestou prechádzame nádherné hory a neraz nemáme slov. V tejto krajine by človek potreboval byť roky, aby videl a zažil to, čo by naozaj chcel. Cestujeme už pár dní a okrem kvapiek dažďa naše telá vodu nevideli. Ako na našej prvej expedícii mám pocit, že niečo znova požiera moje telo. Dnes večer prespávame u Alice, tešíme sa, majú sprchu. Príjemné posedenie a následne mäkká posteľ. Budíme sa do slnečného, ale veľmi veterného rána. Čaká nás Dévoluy, hlavný cieľ našej cesty do Francúzka. Dévoluy je náhorná plošina o rozlohe 185 km2, ktorú tvoria prevažne vápence. V minulosti bola plná ľadovcov a je silne tvarovaná glaciálnou eróziou. Najvyšší vrchol masívu je Obiou s výškou 2789 m. V Dévoluy je známych viac ako 500 jaskýň, ktoré dosahujú hĺbky do 1000 m. Celú túto synklinálu odvodňuje vyvieračka Les Gillardes. Je v nadmorskej výške 820m a maximálny prietok je až 30 m3 / s.
Naše kroky ku prvej a poriadnej jaskyni „Puit des Bans“ (studňa zákazov). Je to občasná vyvieračka hlboká niekoľko stoviek metrov. Podľa dostupných informácií sa potápač zanoril zo známych častí ešte do -110 m a chodba voľne pokračovala. Marianka nám ukazuje vchod a teraz je všetko len na nás. Vraví, že sú miesta, kde sa treba lano a istenie. Máme, ale neberieme, vraj to zvládneme aj bez. Pred vstupom nás upozorňuje, že sa trocha namočíme, asi po kolená. Vravím si, že to sa bude dať bez problémov zvládnuť aj lepšie, až sa mi v prvom jazierku šmykne a šup po hrudník do vody. Akcia sa začína a jaskyňa si ma pekne poumývala, než ma vpustila do svojich útrob. Je krásne čistá, technická. Všetky prekážky sa nám darí zdolávať, až naraz počujeme tečúcu vodu, čo nie je dobré znamenie. Podľa mapy sme asi v -175m a náš ďalší postup znemožňuje jazero. Dole je svet len pre potápačov. Chvíľu fotíme a čaká nás cesta von z jaskyne.
Na večer sme dostali pozvanie k posedeniu od francúzskeho jaskyniara Bernarda. Malebná dedinka, výborný syr, víno… Bernard nás hostí a postupne prichádzajú jeho priatelia, aby sa zoznámili s troma bradáčmi zo Slovenska. Dokonca prišiel jeden miestny občan a vonku v peci nám pečie pizzu. Bernard nás chce ráno vziať do nejakej priepasti.
…pribaľujeme šróby do ľadu. Nevieme, čo nás čaká. Vonku je znova krásne počasie a výstup k priepasti čarovný. Čím sme vyššie, vietor zosilnieva. Priepasť je v nadmorskej výške asi 1700m. Výhľady sú neskutočné, ale vietor tak zosilnel, že na oblečenie dávame sedačky, kotvíme lano a prezliekať sa budeme až dole. Pod otvorom je mohutný snehovo ľadovcový kužeľ. Po chvíli sme v kombinézach, avšak Bernard zisťuje, že postup priamo nadol jarný ľadový kužel uzavrel. Pali to traverzuje. Lano prekotvujeme a schádza sa nižšie. Aj táto studňa končí zaľadnením. Nad hlavami nám visia riadne ľadovce. Hlavná šachta je ako lievik a všetko čo sa na stenách utrhne tam zmizne. Čo už. Skúsime to. Bernard doniesol laná, ale v priemere 8mm. Taký nič moc špagátik a kotvenie na každom kúsku. Mrzneme. Sme už niekoľko hodín pod vstupom. Všetko čo Pali kotví, Bernard prekotvuje a preväzuje. Neviem, čo sa mu nezdá na slovenských praktikách. Dole ideme traja až napokon zisťujeme, že ďalšie pokračovanie je zaľadnené a jaskyňa nás hlbšie nepustí. Čaká nás výstup ľadovými stenami von. Z vchodu začínajú do priepasti padať mini lavíny kryštálikov ľadu. Pocit ako by človeka bodali stovky ihiel. Vonku udrela riadna víchrica. Pri vchode nám podráža nohy. Poniektorí sa neprezliekajú a ide sa dole.
Pre nás to bol krásny zážitok a myslím, že aj pre Bernarda. Ten len tak na troch Slovákov v jaskyni nezabudne! Sme naspäť v Saint-Disdier. Tu sa lúčime a mierime smer Verdon. Verdon je monumentálne dielo matky prírody, ale tiež obliehaný množstvom turistov. Prechádzame iba menšiu trasu kaňonom. Spodná časť je poprepájaná tunelmi, kadiaľ mali v minulosti odvádzať vodu do vodnej elektrárne. Všetky sú prístupné až na jeden. Na bránke píšu, že sa tam niečo zosunulo a je to životu nebezpečné. Nikde nikto, tak šup do tunela. Nedá nám to. Jediné svetlo je skoro vybitý mobil. Pali a Peťo majú také nijaké topánočky, ale v tuneli by sa veru uživili gumáky. Po rozpadnutých koľajniciach ideme chodbou a vidíme svetlo. Svetlo na konci tunela. Bohužiaľ nás žiadna divočina v tuneli nečakala. Máme dnes ešte dosť času a chceme sa priblížiť ku Marseille, čo sa nám aj darí. Spíme len tak, v horách. Ráno nás čaká Calanque de Port-Miou a známe vápencové útesy. Znova máme slnečné počasie, ale vietor nás neprestal trápiť. Všade veľa národa a zopár bláznov sa kúpe v mori.
Pozeráme mapu a Saint Tropez nemáme až tak ďaleko. Presúvame sa. Parkujeme v nejakej podzemnej garáži. Prechádzame nábrežie a stretáme sa s Paliho kamarátom, jaskyniarom z Liptova. Následne opúšťame nočné ulice Saint Tropez vo veľkom štýle. Naša škodovka sa rúti z podzemných garáži a piskot gúm láka pohľady okoloidúcich ľudí. Ruky na pol lakťa von z auta a ideme. Nebolo to Ferrari či Lincoln, ale rozlúčka s krásnou krajnou, v ktorej sme našli kúsok nového a nadobudli kontakty na prieskum. Je už len na nás, ako túto ponuku prijmeme a či Francúzsko bude našim cieľom ďalších expedícií.
Leave a reply