EXPEDÍCIA VÝCHODNÁ SIBÍR 2000
Do odletu lietadla z Moskvy ostáva niekoľko hodín, ktoré trávime pozorovaním miestneho ruchu. Keď v minulosti kraľovali na Šeremeteve kaukazskí taxikári a dôveru nebudiaci páni ovešaní zlatom, tak dnes je tomu inak. Na poriadok dozerajú policajti a pochybných indivíduí tu akosi niet. Všade sa fajčí a je neznesiteľné dusno. Francúzi čakajúci s nami sa snažia znížiť smog zalievaním horiacich cigariet vodou, ktoré fajčiari zásadne nezahasené hádžu do odpadkov.
Azda v žiadnej inej krajine nie sú také dramatické zmeny cien ako tu. Keď v roku 1992 sme sa tu cítili ako králi a za vychladené šampanské sme dali v luxusnom hoteli Praha na začiatku Arbatu v prepočte päť vtedajších československých korún, tak v roku 1997 sme veru rozmýšľali aj nad každým bochníkom chleba, ktorého cena sa vyšplhala do závratných výšok. Po prepočítaní kurzu dolára to vyzerá, že to teraz nebude také zlé.
Irkutsk
Na letisku nás čaká vedúci irkutského speleoklubu Arabika a zároveň viceprezident Ruského speleologického združenia Alexander Osincev. Prvé rozhovory sa točia okolo súčasnosti, minulosti a budúcnosti. Preberáme jaskyne, cárov, Sibír, bielogvardejcov, Stalina, ekonomiku ale aj prezidenta Putina.
Irkutsk je zaujímavý. Je postavený na pahorkoch vypínajúcich sa nad riekou Angarou. Nie je veľa ruských miest s takým pekným prostredím. Drevená architektúra, obchody, múzeá, nábrežie Angary, námestie so sochou Lenina, centrálny trh a úhľadná železničná stanica navodzujú neopakovateľnú atmosféru. Jeho história siaha do roku 1652, keď kozák Ivan Pochabov založil na pravom brehu Angary zimovisko. Vzhľadom k jeho výhodnej polohe na ceste do Číny a Mongolska a tiež prístup k Bajkalu sa rýchlo rozrastalo a už v roku 1686 dostalo status mesta, ktoré sa neskoršie stalo obchodným a správnym centrom východnej Sibíri so sídlom generálneho gubernátora. Na konci tretieho tisícročia žilo v Irkutsku 596 000 obyvateľov, z toho 90 % Rusov. Ďalej to žijú Ukrajinci, Buriati, Tatári, Židia, Poliaci a iní. V meste a jeho okolí pracuje 97 veľkých priemyselných závodov.
Vladimír Krivoš
Pobyt v Irkutsku vypĺňame pátraním po rodákovi z Liptovského Mikuláša V. Krivošovi, ktorý tu údajne v roku 1916 bol predseda prípravného výboru pre založenie vysokej školyy. Bez problémov sa v univerzitnej knižnici dostávame k materiálu o vysokých školách, výstrižkom z novín z roku 1916 týkajúcich sa univerzity, biografickým slovníkom a rôznym encyklopédiám. Dlho a pozorne študujeme všetky materiály, no jeho meno tu veru nenachádzame. Nezisťujeme teda, akú úlohu vlastne zohral pri založení univerzity, ale fakt je ten, že ani v podrobných textoch pojednávajúcich o počiatkoch Irkutskej univerzity sme jeho meno nenašli.
Tento Slovák s pozoruhodnými životnými osudmi patril k jazykovým génioum, ovládal 40 jazykov. Do roku 1913 pracoval ako riaditeľ stenografickej kancelárie Dumy, zároveň viedol cársku knižnicu v Zimnom paláci a pracoval aj ako tajný radca cára Mikuláša II. V prvej svetovej vojne pôsbil ako tlmočník generálneho štábu. V roku 1915 ho zatkli pre podozrenie zo špionáže, bol odsúdený do vyhnanstva na Sibír. Po revolúcii vstúpil do služieb sovietskej vlády, Lenin mu zveril vypracovanie nóty bojujúcim štátom na ukončenie 1. svetovej vojny. Po nespravodlivom obvinení bol v pracovných táoroch na Soloveckých ostrovoch, po návrate pôsobil v službách Ministerstva zahraničných vecí. Aj napriek snahe sa mu domov vrátiť nepodarilo, zomrel v roku 1941 vo veku 77 rokov v evakulácii v uralskom meste Ufa.
Transsibírska magistrála
Ráno nastupujeme do vlaku smerujúceho na Bajkal. Je poriadne natrieskaný. Blíži sa koniec týždňa, je dovolenkové obdobie a tak nečudo že každý sa snaží opustiť rušný Irkutsk. Ideme po Transsibírskej magistrále, ktorej história sa začala písať koncom 19. storočia. Hlavným cieľom bolo dosiahnutie strategického železničného spojenia s brehmi Tichého oceánu. Veď napríklad po ceste, zvanej Moskovský trakt, trval presun vojenskej jednotky na Ďaleký východ skoro rok. Tlaky veľkých priemyselníkov a generálov spôsobili, že cár Alexander III vydal v roku 1891 výnos o začatí stavby železničnej magistrály. Začalo sa z dvoch koncov, a to z Uralu a Vladivostoku. Trať bola odovzdaná do užívania v roku 1900, no prekážkou v ceste sa stal Bajkal. Do vyriešenia tohoto problému prepravu po jazere dočasne zabezpečovala lodná doprava. Pre túto úlohu bol na vodu spustený ľadoborec vyrobený na objednávku v Anglicku. Avšak krutá sibírska zima spúta Bajkal do ľadového panciera a doprava bývala na dlhší čas prerušená. Preto počas zvlášť tuhej zimy na prelome rokov 1903-4 boli na ľad položené koľaje a dopravu zabezpečovali kone až do marca. Až začiatkom roku 1902 sa začala stavať takzvaná Okružná bajkalská železničná trať, ktorá mala definitívne vyriešiť problém Bajkalského jazera. Práve po nej sme za dva dni prešli okolo 30 km, kochajúc sa peknými výhľadmi na Bajkal.
Sibírsky veľtok Lena
Po príchode do Irkutska prebiehajú posledné prípravy na odchod do Botovskej jaskyne. Okolo obeda sa po asfaltovej ceste vezieme na sever. Okolo nás sa mihá stepná krajina s množstvom pasúceho sa dobytka. Túto časť obývajú najmä Buriati. Množstvo dravých vtákov lietajúcich ponad step signalizuje, že s ekológiou tu veru problémy nemajú. V Kačugu prechádzame po moste rieku Lenu. Bohužiaľ po chvíli asfalt končí a tým sa rapídne znižuje aj naša rýchlosť. Prechádzame cez Verchnolensk s pekným pravoslávnym chrámom, míňame známe Šiškinské skalné kresby a rytiny na pieskovcoch. Ide o kolosálnu galériu dávnych vekov od paleolitu po strdovek.
Večer prichádzame do Žigalova, prístavu na brehu Leny. Začínajú nás otravovať mušky, prezývané hnus. Prenikajú na nechránené časti tela a bolestivo štípu. Skoro ráno opúšťame loďou táborisko. Nevysoké brehy Leny lemujú husté zmiešané lesy. Plašíme kŕdle vtáctva, ponad rieku majestátne plachtia dravce, objavuje sa aj čierny bocian. Pred obedom vystupujeme na breh pri ústí riečky Boty do Leny. Na nevysokom briežku rozkladáme oheň a varíme obed.
Rieku Lenu sa po prvý krát uvideli Rusi v roku 1623. Vtedy sa k nej dostala skupina kozákov pod vedením P. Pendu. Bolo to po trojročnom putovaní od Jeniseja proti toku rieky Nižná Tunguzka. Len od zajatých Evenkov kozáci vedeli, kde sa nachádza najkratšia spojnica cez Čečujský priesmyk k Lene, ktorú ešte v ten istý rok splavili až do Jakutska. Od Leny odvodil svoj pseudonym aj známy revolucionár V. Uljanov. Meno Lenin začal používať po krvavom potlačení štrajku v roku 1912 v zlatých baniach v meste Bodajbo, ležiacom na pravostrannom prítoku Leny.
Najväčšia ruská jaskyňa
Z drevenej základne vyrážame do jaskyne. Je to neuveriteľný labyrint chodieb s doteraz preskúmanou dĺžkou viac ako 60 km. Hlavná trasa do bivaku je vyznačená výraznou farbou, nedá sa tu poblúdiť. S batohmi napredujeme pomaly. Najväčšiu váhu predstavuje voda, ktorej do jaskyne nesieme takmer 20 litrov. Po chodbách to ešte ide, horšie je to v plazivkách. Batoh sa zachytáva, pomáha len hrubá sila. Po ceste sa zastavujeme pri medvedích stopách. Desiatky brlohov nasvedčujú, že táto šelma sa v jaskyni často vyskytuje. Alexander nám rozpráva, ako natrafil na medvedie stopy zreteľne otlačené v mäkkej hline. Váhal či má pokračovať ďalej, pretože stretnutie so šelmou by nemuselo dobre dopadnúť. Nakoniec sa odhodlal. Po prejdení pár desiatok metrov našiel už len jeho vybielenú kostru.
Po dvoch hodinách plazenia sme v bivaku. Treba navariť čaj, natiahnuť spacie siete, vykopať toaletu a mnoho iných drobností. Teplota tu dosahuje takmer 3 °C, hoci sa nachádzame v území večne zamrznutej pôdy. Náš hlavný cieľ v jaskyni je pripraviť bivak pre veľkú zimnú expedíciu. Ešte pred večerou sa vydávame na obhliadku jaskyne. Navštevujeme odľahlé chodby, pozorujeme ich tvary, študujeme výzdobu. Je neuveriteľné, aké fantastické tvary tu príroda vytvorila.
Opäť Irkutsk
Po márnych pokusoch dostať sa z Irkutska loďou na Bajkal sa túlame po meste. V odľahlých miestach nachádzame použité injekčné ihly po narkomanoch. Ľútosť s bezmocnosťou sa nás však zmocňuje pri opustených žobrajúcich deťoch. Azda ani nie 10 roční chlapci sa v hlúčkoch pohybujú po meste a zháňajú niečo pod zub. Sú ošklbaní a veru poriadne zúbožení. Často ich stretávame opitých a dokonca aj fetujúcich z plastikového sáčku riedidlo. Sú na okraji spoločnosti bez akejkoľvek životnej perspektívy. Oproti nim sú v ostrom kontraste takzvaní Noví Rusi, zbohatlíci, ktorí sa topia v peniazoch, získaných väčšinou nie príliš čistými cestami.
Fascinujúca je tržnica pripomínajúca stredoázijský bazár. Police sa prehýnajú od množstva tovaru. Sušené marhule, halva, hrozno, broskyne, ryby, mäso a syry lákajú a v ústach sa začínajú zbiehať slinky. Po dlhom váhaní kupujeme smotanu, ktorá má v Rusku neopakovateľnú chuť. S teplými pirôžkami azda niet lepšej pochúťky. V športových obchodoch vidno spacáky, laná, šplhadlá, batohy, stany a topánky ruského pôvodu, ktoré úspešne konkurujú západoeurópskym tovarom.
Nemôžeme si nehať ujsť návštevu Švejkovej reštaurácie v centre Irkutska. Jaroslav Hašek, svetoznámy spisivateľ, ktorý počas prvej svetovej vojny dezertoval z rakúsko-uhorskej armády, vstúpil v Rusku do československých légií, neskoršie aj do Červenej armády a Boľševickej strany. Na sklonku svojho pobytu v Rusku pôsobil v Irkutsku. Jeho menom je tu pomenovaná jedna z hlavných ulíc.
Tunkinské údolie
Po dvojdňovom oddychu sa stretávame s Buriatom Šurom, ktorý nás má odviezť do srdca Východných Saján, pod 3491 metrov vysoký Munku Sardyk. Na sedle pri menšom prameni sa zastavujeme a obetovávame Burchanovi, miestnemu, údajne mocnému bohovi, drobné predmety. Väčšinou ide o mince, kúsky potravy, prázdne fľaše, ale môže ísť aj o čokoľvek iné. Ide ešte o predkresťanskú tradíciu miestnych obyvateľov. Pred Bajkalom predbiehame kolónu Mongolov, ktorí vezú ojazdené UAZ-y domov. V tejto krajine je sovietska technika veľmi obľúbená, pretože je jednoduchá a pracuje aj v najťažších podmienkach, čo sa napríklad o japonských terénnych vozoch povedať nedá. Stačí poriadne blato, pár brodov riek a elektronika vypovedá poslušnosť. Na hraniciach Irkutskej oblasti s Buriatskou republikou nás víta cestná kontrola, našťastie bez problémov ju prekonávame. Známe Tunkinské údolie, prezývané švajčiarska Sibír rozprestierajúce sa okolo nás je v hmle a tak obdivujeme len architektúru drevených dedín. Väčšina miestnych sú Buriati, národnosť patriaca do mongolskej jazykovej skupiny. Až do začiatku 60. rokov sa v horách ukrývali arati neuznávajúci sovietsku moc. Až nálety vrtuľníkov zlomili ich odpor. V dedine Mondy končí asfaltka, pod Munku Sardyk chýba len niekoľko kilometrov.
Munku Sardyk
So Šurom sa lúčime za poriadneho dažďa. Zohrieva nás zopár glgov vodky, posledný pozdrav cuivilizácie, ktorá tu končí. Nasleduje kráľovstvo divočiny. Aj napriek nečasu kráčame niekoľko kilometrov oproti Strednému Irkutu. Ráno zažívame prvý mráz. Našťastie zlý čas pominul. Postupujeme údolím s nádhernou scenériou. Zazrieme dokonca aj kozorožca unikajúceho po strmých skalách. Často brodíme potok, dokonca aj s pomocou lana. Na peknej lúčke zatáborujeme v nadmorskej výške 2040 metrov. V noci sa vyjasňuje, teplota klesá 11 stupňov pod bod mrazu.
Z tábora vyrážame po snehobielej inoväti práve keď svitá. Zamrznuté čierne ríbezle v nadmorskej výške 2400 metrov predstavujú posledné rastliny. Ďalej nasleduje len kráľovstvo snehu a skál. Stúpame po zľadovatelom svahu. Nepočítali sme s tým, nemáme žiadnu ľadovcovú výstroj. Postupujeme nevýrazným žľabom, vpravo od rozsiahleho ľadovca s viditeľnými trhlinami. Po dosiahnutí hrebeňa sa dostávame na mongolskú hranicu. Vidíme jazero Chövsgöl, ktorého okolie považujú znalci za najkrajšie miesto v tejto pozoruhodnej krajine. Nostalgicky sa spomína na výpravu z roku 1994, keď sme na jeho brehoch táborili. Nás však ešte čaká náročný výstup na najvyšší vrch Saján. Tu uplatňuje svoje schopnosti Martin. Vedie nás cez exponované miesta, no asi po hodine sa vzdávame. Je už veľa času, vrchol je stále v nedohľadne a každú chvíľu hrozí pád po strmom svahu. Dosiahli sme len predvrchol s nadmorskou výškou 3391 metrov. Zostup je smutný a symbolicky nad našimi hlavami zápasí čierny a biely vták.
Ráno zisťujeme, že sneh pokryl naše stany. Dlhšiu dobu nám trvá, kým spod neho vyhrabeme všetky ešusy, lyžičky, rukavice, kopačky a iné veci.
Ruská duša
Po zostupe kráčame po hlavnej ceste v nádeji, že sa blížime k sedlu Nuchu-Daban. Stále prší. Z času na čas stretávame autá. Cisterny vozia z blízkych baní chemicky upravenú želatinu v ktorej je značný obsah zlata. Táto sa dopravuje do Kanady, kde sa z nej špeciálnou technológiou získava cenný kov. Už sme poriadne premočení, keď nám zastáva UAZ vedený Buriatom. Zisťujeme, že mapy nezodpovedajú skutočnosti a blúdime. Našťastie nás berie do auta s tým, že nám ukáže opustený zrub. Po ceste sa rozprúdi rozhovor. Keď sa náš dobrodinec dozvedá, že sme zo Slovenska, tak hneď s nadšením odpovedá: „Dunaj, Bratislava.“ Našu rieku pozná podľa toho, že má priezvisko Bardunaev, čo v preklade z buriatčiny znamená Tiger nad Dunajom. Všímame si na jeho tvári podliatiny a krv. Dozvedáme sa, že ho zastavili na cestnej kontrole a keďže bolo z neho cítiť alkohol, tak ho začal policajt biť. Bulat sa nedal a policajta zbil. Potom ešte ďalšieho a bitku ukončila hrozba použitia služobného kalašnikova. Muži zákona potom neboráka Bulata poriadne dobili a dokopali. Asi po dvadsiatich kilometroch jazdy sa však musíme rozlúčiť. Nasledujú priateľské stisky rúk a opäť sme sami. Bulat, ešte raz ďakujeme. Noc trávime v drevenici na brehu Okinského jazera. Večeriame chutnú zemiakovú kašu omastenú vynikajúcou slovenskou prerastenou slaninou. Dlho do noci rozoberáme pre nás nepochopiteľné ruské paradoxy. Na jednej strane je to žalostný stav spoločnosti a na druhej ľudia s povestnou širokou ruskou dušou, ktorých stretávame na každom kroku.
Nuchu-Daban
Po celodennom pochode sa dostávame do sedla Nuchu-Daban. V jeho blízkosti sa nachádzajú staré tibetské kresby. Nachádzame sa v najzápadnejšej časti Buriatskej republiky, Okinskej oblasti, ktorá je známa ako krajina Gesera. Geser-chán, zakladateľ tibetskej kráľovskej dynastie je hlavný hrdina rozsiahleho eposu. V roku 1995 sa pripomenulo tisícročné výročie tohoto národného eposu Buriatov, Kalmykov, Mongolov a Tibeťanov. Po krátkom hľadaní nachádzame plošinku na postavenie stanov. Je to asi najmalebnejšie miesto na ktorom sme počas celej cesty spali. Blízko je voda, okolo stanov sa nachádza veľa húb a brusníc, hneď ráno svieti na nás slnko a máme dobrý výhľad na kaňon Bieleho Irkutu. Náš pobyt sa začína krátiť. Nasleduje len presun na Bajkal, výstup na viac ako 2000 metrov vysoký Pik Čerského a návrat do Irkutska.
Lúčenie
Po 30. dňoch pobytu na Sibíri sa v tesnom panelákovom byte lúčime takmer s celým Irkutským speleoklubom Arabika. Po oficiálnych slovách začína hostina. Ako prvý chod je servírovaná ucha, chutná rybacia polievka. Nasledujú pirôžky, údený losos, cesnaková pasta, smotana a mnoho iných dobrôt. Ďakujeme našim novým priateľom za všetko čo pre nás urobili. Bez ich pomoci by sa nám ani zďaleka nepodarilo navštíviť to, čo sme si naplánovali. Do piatej ráno sa zabávame, potom nastáva smutné lúčenie…
Leave a reply