12.2. Lukáš Kubičina, muž, ktorý prišiel obetovať kus svojich síl i srdca na Liptov, prichádza naobed vlakom. Počas následného nákupu sa v košíku vyskytuje i pálenka, začínam tušiť.. Večer už nieje, a tak už sme pripravení a motivovaní, prečo neísť rovno na bivak do jaskyne? Dvadsiata prvá hodina odbíja, keď tlačíme bicykle cez kopec do Demänovskej doliny. Sneh je celkom nový, asi 20 cm, pod ním ešte blato zo včera, Lukášovi sa prestáva točiť koleso na bicykli, husté sneženie – do očí sa vločky derú, svetelný lúč z čelovky oslepuje. Trochu sa mi v mysli obnovuje spomienka na začiatok expedície do Kosova spred dvoch týždňov, keď iniciatívu úpravy vozoviek rovín severného Srbska prebrala snehová výchrica a Srbi šli po svojich v tankoch.. No, niet sa dnes čoho báť, Pavčina Lehota nablízku, bivakujeme u Lukáša Benického v obývačke.
13.2. Morálne a enviromentálne vyhovujúci dopravný prostriedok parkujeme v prerážke v Mramoráku Chrámu Slobody, kde sa stretávame i so Štefanom Ratkovským. Podľa vyjadrení Lukáš pociťuje úľavu, tortúra sedacej časti tela na čas prestáva. Okolo Sintropádu smútočnej vŕby meriame priestory preskúmané na predchádzajúcich akciách, a treba povedať, že konečne, vyčerpávame všetky možnosti ďalších pokračovaní a tým merania v tejto oblasti končia. Zamerali sme 182 m nikdy nezameraných priestorov, tentoraz časť z nich tvorili i plazivky. Celkovo tu sa nachádzalo asi 800 m prevažne veľkých chodieb výrazne predisponovaných krížovou zlomovou štruktúrou, ktoré si až počas posledných mesiacov našli svoje miesto na mape. Po pár hodinách sme pri východe. Všetko oblečenie je mokré a vonku prituhuje. Cesta na bicykli je chvíľami bolestivá. Citiť chlad na všetkých partiách tela. Telo začína bolieť.
14.2. Dnes je odpočinkový deň, aj keď znova na bicykloch. V múzeu SMOPaJ si cez mikroskop obhliadame nedávno objavené vzorky kryogénnych kalcitov z Čachtickej jaskyne. Podobné sa vraj našli v Javořické jěskyni. Lukáš stíha meniť zopár informácií o jaskyniach pre nový Zoznam, ktorý by mal byť prístupný v najbližšej dobe.
15.2. Bratia a sestry z poľsky hovoriacich krajov dorazili okolo polnoci, už s nami sedí aj Martin, ktorého sme vyzdvihli v Mikuláši na stanici. Následne prebiehalo do ranných hodín hodnotenie stavu sveta, ale už o 9:00 vyrážame v ústrety Jaskyne Mieru. Krásne počasie nás vyháňa do podzemia, príliš ostrého svetla oslabuje schopnosti jaskyniara pohybovať sa v šere. Na pláne je prieskum severo-východných častí Mieru (Mier1 P. Holúbeka) a vytýčenie miesta na kopanie vpred. Lukáš v hornej časti priestorov nachádza menšie časti kostry zrejme Ursus speleus, aj s chrupom. Neďaleko nachádzame vrstvy krinoidov spolu s rohovcami, známe z iných častí DJS. Dominika posúva hranice poznania do rôznych úžin, ktoré však končia. Však z koncových, klesajúcich meandrov dosahujúcich výšku 6 – 7 metrov a šírku 3 – 4 som hodne prekvapený, najmä pri pomyslení, že klesajú priamo na východ, hlboko do masívu, ktorý navyše na povrchu stúpa nahor. Predchádzajúce výkopové práce čo-to už poodhalili z ďalších možností, zatiaľ však výkop v jemnom až prachovom žulovom piesku dlhý 10 m priamym smerom nevyústil do nových poznatkov o rozsahu skrasovatenia tejto časti doliny. Dominika ešte vybojúva hrdinský boj v tesnom nízkom meandri, kam nikto z nás nemá najmenšiu šancu ani nazrieť. Hovorí o pokračovaní, podobne úzkom, na konci ktorého ale je priepasť so stenami pokrytými blatom, chce sa vrátiť nabudúce s lanom. Prievan, ktorého hukot je zreteľne počuť aj napriek vyrovnaným teplotám, sa rozďeľuje a stráca.
16.2. Porada trvá dnes len do 3. hodiny po polnoci (Lukáš naznačil o jednej, že hádam spať ideme, keď všetci s návrhom súhlasili a otvorilo sa pivo.. ), ráno prichádza ešte Maťo Rybanský, ktorý v Mramoráku chce obzrieť 20 rokov starú lokalitu v chodbe nad Podzemným prepadaním. Tú tam nenachádza, a tak chvíľu pôsobíme v Hlinenej chodbe v bočnej sieni, odkiaľ vyteká vodný tok a končí úžinami. Darí sa prienik o pár metrov ďalej, ale inak koniec. Treba počkať na vyschnutie stáleho vodného toku. V bočnej úžine obhliadame podpis A. Krála z 1.9. 1927
17.2. Ráno prichádza Ďuri Šurka, má vyhradené tri dni zaškoleniu na Therion. Ešte sediac v autobuse mu prichádza od nás telefonát s otázkou, v akom vzťahu je k bicyklom. Vtedy už azda začína tušiť ďalší vývoj. Plne naložení, s vŕtačkou, kotvami, lanom, jedlom a klasickým výstrojom do jaskyne krútime do pedálov v ústrety Mieru. 30 rokov starý objav nad Dómom objaviteľov Ivana Krála a Pavla Hericha staršieho sa dočkal zamerania, spolu 160 m. Cestou cez kopec domov do Ploštína Ďuri už viditeľne trpí na bicykli, akoby obsedieť nemohol.
18.2. Privátne školenie Therionu, štyri monitory, traja za dvoma stolmi v jednej obývačke, poobede k večeru mužov už bolí hlava, tak to prekladáme tekutou stravou.
19.2. Mier v duši končí, rovnomenná podzemná dutina nás očakáva. Treba ešte vyliezť po Staníkovom 20 ročnom lane do stropu Dómu objaviteľov. Čo najjemnejšími pohybmi sa dostávam hore, druhé lano je prehodené cez kvapeľ dole, aby som neletel (prípadne) celú dráhu od stropu po zem. Chodby končia úžinami, zliezam a pozornosť upriamujeme na koniec rímsy 17 m nad dnom Dómu. Tu sa začína krásna plazivka 0,35 x 0,5 m, na dne vrstvička vody, ideálny priestor na rozjímanie. Ďuri skúma, s Lukim meriame. Plazivka sa mení na meander aj 2,5 m vysoký, no úzky (plazíme sa postojačky). Prieskumník nakoniec prekonáva i kľúčovú úžinu na konci, avšak ako to býva, chodba na ďalšej zákrute končí. Vytúžené sedlo dvojkolesového nás čaká ešte v jaskyni, tak bicyklujeme ku východu.
20.2. Oddych, meriame iba Puklinovú na serpentínach, pre doplnenie informácií. Sme zrejme štvrté meračské družstvo v tejto pohodlnej jaskyni, po Droppovi ju zameral Žikeš s Herichom starším, potom Holúbek a nakoniec Kubičina s Herichom mladším. Ide zrejme o kalibračný úsek Demänovských meračov. Oddychovo prechádzame Slobodu avšak naše ubolené telá zavelia na ústup skôr, ako sa niečo začne.
21.2. Ráno Luki slávnostne na SMOPaJi odovzdáva do rúk Peťa Holúbeka nájdený mamutí zub z Čachtickej jaskyne. Zub je ozrutný, ťažko si predstaviť, že byľ rastlín je schopný dodať dosť energie na proces žuvania jeho samotného. Výprava do jaskyne Okno, pridávajú sa k nám Lukiho priatelia z OS Čachtice, meriame Staníkom dlho spomínané odbočky ako napr. Poľovnícka izba a podobne.
22.2. Chrám slobody opäť vo štvorici, tam kde Zamrznuté rieky tečú. Na dne chodby okrúhliaky do polovice zaliate v sintrovom toku, scéna sa len pomaly mení, ale vírové jamky na povrchu svedčia aj o inom dynamizme. Chodba napokon pokračuje ďalej a aj skutočný vodný tok ňou padá, až na úroveň podzemných vôd, hladiny Pekelného sifónu.
23.2. Slnečno a teplo, snehy ustupujú, my vystupujeme dolinkou Beníkovou. Tam, kde cesta kopaná sa začína, len na skalnom stupni vyššie, je jaskyňa, odkiaľ Jano Šmoll s Igorom Pappom kedysi štrk vynášali. Jaskyňa po krátkom klesaní strmo dohora pokračuje, spolu má 20 metrov. Meriame aj povrchový polygón, podozrivo sa chodba blíži ku dnu dolinky. V Okne, chvíľu neskôr, ešte meriame vedľajšie chodby, i koniec jaskyne, prepadlisko s klesajúcou chodbou a potôčikom, ktorá sa približuje k Mieru. No stále 30 metrov výškových ostáva. Spolu je za ostatné dni v Okne zameraných 336 m, jaskyňa mierne prekročila pôvodne udávanú dĺžku a dosahuje 2 625 m s deniveláciou 110 m. Lukimu sa po dlhých dňoch páči na bicykli viac a viac. Cestu od jaskyne Okno do Ploštína zvládame za necelú hodinku.
24.2. Posledná akcia našej expedície, Chrám slobody opäť. Ľubo Semelbauer s Vladom Lieskovcom zachytávajú estetické kvality miestnych priestorov na digitálne médium, s Lukim meriame hlavné riečisko Demänovky po prúde z Pekelného dómu a terasy nad ním. Touto akciou Chrám slobody dosahuje dĺžku 10 546 m s deniveláciou 131. Demänovský jaskynný systém dosiahol dĺžku 38 096 m s deniveláciou 196 m.
Ešte ráno, keď Lukáš na Liptov vyrážal, snehovej pokrývky nebolo. Poobede však tu zima svoju tvár ukázala a prvá noc mohla byť skúškou, či to pôjde aj v nepohodlí.? Každý deň potom, prechádzajúc tým istým sedielkom sme pozorovali, ako postupne snehu ubúda, telo tiež postupne privykalo, a čoraz z väčšou ľahkosťou nás jemné cesty lúkami domov viedli. Dnes už, kde-tu jarná zeleň na tej lúke sa preberá k životu…
Behom dvoch týždňov sa dvom jaskyniarom, ktorých sprevádzali priatelia zo všetkých kútov našej republiky a Poľska podarilo pochopiť v určitých smeroch, čo je priateľstvo, odvaha, potlačenie bolesti a pochopenie samého seba, a že systém Demänovských jaskýň ešte svoje bude hovoriť..
Napísali 25. februára 2014 Paľo Herich a Lukáš Kubičina
Leave a reply