Každá vec má svoju históriu a keď verne slúži roky, tak sa s ňou človek len ťažko lúči. Dakedy na prelome 80. a 90. rokov som v Zakopanom v Poľsku kúpil na trhu ručnú vŕtačku miestnej výroby. Vŕtali sme s ňou spoľahlivo celé roky meračské body v Červených vrchoch, Borinke, Demänovskej či Jánskej doline, ale aj napríklad v Moldavskej jaskyni. Raz som ju požičal do cudzích rúk a odvtedy sa akosi kazí. Raz vypadne klinok čo drží ozubené koleso, raz sa pokazí kľučka, potom sa dostane dovnútra piesok a tak dookola. Veľakrát som ju mal rozobratú, namastil, stratil guličky do ložiska, potom zasa našiel. Pri nedávnej návšteve Krakowa som v bazáre videl podobnú vŕtačku a chcel si ju kúpiť. No bolo zavreté, ale starý pán R. Gradzinski ju kúpil a o pár týždňov doniesol do L. Mikuláša ako dar. No nová vŕtačka je o triedu horšia ako stará už len tým, že je trochu väčšia a má nepochopiteľné diery, ktorými sa prach, piesok a blato sa dostáva do ozubenia. Avšak dá sa z nej použiť kľučka, či ložisko do starej obľúbenej veci. A teraz k jadru veci. Na poslednej akcii v jaskyni Okno brat Paľko Staník strašne na vŕtačku začal nadávať. A skutočne treba priznať, že sa s ňou vŕtalo zle a Palo mal mozole nie z kopania, či ťahania nákladov, ale z vŕtania. Už som čakal že ju hodí o zem, alebo, čo by bolo horšie, že mi s ľahkosťou vyvŕta dieru do mäkkej časti tela. Sľúbil som mu, že vŕtačku opravím a tak do konca akcie poctivo vŕtal škrípajúcim strojom ťažko diery. No ale hneď doma vyvstala dilema, ako ju opravím, veď k tomu treba zváračku, závlačku a ešte kopu kadejakých potrebných vecí. Náhodou som si spomenul na pracovitého a šikovného muža a zveril sa mu s problémom. Na druhý deň ráno stála vŕtačka opravená a čerstvo natretá na ponku v šrolovskej pivnici múzea. Azda na záver tohto príbehu treba poďakovať milému Milanovi Mišíkovi za seriózny a rýchly prístup, tak, aby sa mohlo čoskoro opäť s vŕtačkou pracovať v jaskyni.
Leave a reply