Svetozár Krno:
Zo sibírskeho Tibetu ku kolíske Džingischána. Bratislava: Karpaty-Infopress 2011, 184 s. (+ 32 s. farebná príloha)
(Úryvok)
V Mongolsku nie je cestná sieť o nič hustejšia ako železničná. Bežné mapy a svetové atlasy ukazujú virtuálnu realitu. Asfaltové spojnice vychádzajú z metropoly niekoľko desiatok kilometrov, potom sa končia na trávnatých plochách. Kartografické výrobky neupozorňujú na cesty, ale skôr na zaužívané smery jazdy. Mongolsko patrí geologicky medzi staré krajiny. Hoci je veľmi hornaté, prevládajú v ňom zarovnané plošiny. Jazdiť po nich je iste umením, ale zďaleka nie takým nadprirodzeným, ako by sa na prvý pohľad zdalo. A tam, kde už cesta vedie, sa cestári veľa nenatrápili. Príroda im neprichystala veľa prekážok. Náš mikrobus, a išlo o dobrý stroj, by sotva zvládol karpatský terén mimo hustej cestnej siete.
Z Ulánbátaru sme vyšli východnou výpadovkou. Čakala nás dlhá cesta k jaskyni Galtaj aguj v severovýchodnom cípe štátu. Zo severu sa tiahne pohorie Chentej Nurú, o čosi vyššie ako Tatry. Nad riedkymi porastmi sa týčia zvetrané ružovkasté žulové masívy. Miestami vytvárajú zaujímavé súsošia. Pred tromi desaťročiami naši geológovia hľadali v srdci hôr cín a volfrám. Hoci pohorie patrí medzi najvlhšie mongolské oblasti, prší tu iba toľko ako v našich najsuchších okresoch. Kostru mongolských lesov tvoria, podobne ako na Sibíri, prevažne červený smrek a breza. Spravidla im však chýba taká hustota ako v pribajkalskej tajge. Darí sa im iba tam, kde nefúka vietor a kde svah nie je obrátený na juh a nepriťahuje zničujúce letné slnko.
Európania žijú v predstave, že jurta patrí k najfrekventovanejším mongolským výrazom. Môžete listovať v slovníku, koľko chcete, ale tam ho nenájdete. Rovnako ako kumys, označujúci kobylie mlieko. Obidve slová, ktoré sa stali medzinárodnými, sme prebrali z turkických jazykov Strednej Ázie. Mongoli bývali odveky v ergu a pili ajrag.
Zastali sme pred jurtou, ktorá sa výzorom zvonku ani zvnútra nelíšila od ostatných, ktoré sme videli na trase. Mala však jednu funkciu navyše. Majiteľ patril medzi mnohých, ktorí si bez toho, aby ich niekto presviedčal, nútil či nebodaj cez mimovládne organizácie školil, zriadili rýchloobslužnú reštauráciu pre cestujúcich. Hostitelia ponúkajú služby dvadsaťštyri hodín denne. Veľmi efektne zvládajú uskladnenie tovarov. Prekvapilo nás, keď nás na roztavenej stepi ponúkli chladenou limonádou. Dohadovali sme sa, ako je to možné tu, kde sme už druhý deň nevideli elektrické vedenie. Pátrali sme po benzínovom agregáte, ale nie a nie prísť na koreň chladničke. Vysvetlenie je jednoduché. Večne zamrznutá pôda sa nekončí južnými ruskými hranicami na Sibíri. Pokračuje na juh aj Mongolskom. Treba iba kopať hlbšie do zeme.
Kruhovitá jurta je do troch metrov vysoká, v priemere dosahuje sedem až desať metrov. Šikovní arati ju postavia aj rozoberú do hodiny. Jej výstuž tvoria červené tyče, pozväzované kosovite do štvorcov. Drevenú kostru pokrýva plachtovina. Ako napísal spisovateľ Benjamín Tinák, ide o najspravodlivejšie obydlie. Nikoho nemožno postaviť do kúta. Doskami spevňujú dvere a horný otvor (tóno) obíjali doskami už za Prževaľského.
Stavba sa používa v suchom horúcom lete aj pri extrémnych mrazoch. Počas páľav udržuje príjemnú klímu bočné spodné vetranie. Náš hostiteľ si vyhrnul plachtu na troch miestach. V zimných mesiacoch dvojitú vrstvu pokrytia stepľujú ťavou srsťou.
Do jurty vstupujú muži z juhu s pokrytou hlavou. Kto drží čiapku v ruke, nemá čisté svedomie. Cudzinec sa pri vstupe musí pozrieť pod nohy. Ak zakopne o prah, privolá nešťastie. V strede býva priestor pre oheň najčastejšie živený kravským alebo konským trusom (argalom). Komín z pece sa ťahá pod otvor plachty (tóno), ktorý slúži aj ako slnečné hodiny. Na bočných stenách visia koberce, ostrohy a zbrane. Bohatší Mongoli kladú koberce aj na dlážku. Na rozdiel od Kazachov nevystavujú v jurte výsledky hospodárenia. Za ohniskom oproti vchodu stojí farebná truhlica. Kedysi kládli na ňu obrázky a sošky burchanov, dnes tu visia fotografie členov rodiny alebo populárnych spevákov. V zadnej západnej časti sedia muži a hostia, a to zvyčajne na jednej nohe, tú druhú si vystrú pred seba. Na východ od vchodu je priestor pre ženy, prípravu jedla a deti. Vnútri jurty býva čisto.
Čulé dievčatko s ružovou mašľou a zdravými červenými líčkami behalo po štyroch vedľa kredenca. Sporáka sa však nemohlo dotknúť. Okolo pása jej priviazali zelenú šerpu ako psíkovi obojok.
Gazdiná nás ponúkla zeleninovou polievkou s baraninou. O povestnej mongolskej mastnote sme nechyrovali. Polievku sme zajedali chlebom. Aj keď sa ich kuchyňa začína prispôsobovať zahraničným návštevníkom (v niektorých jurtách ponúkajú aj vegetariánsku stravu), západná predstava, že Mongoli jedia iba loj a mäso, patrí skôr na obrazovky komerčnej televízie. Mastnú stravu preferujú kočovní pastieri v chladných zimných mesiacoch, čím pripomínajú polárnikov. V lete dávajú prednosť mliečnym výrobkom.
Gazdiná naliala z času na čas sutecaj (čaj s mliekom) do pialy (misky), ktorú chytila do pravej ruky, ľavou si podoprela lakeť a podala nám nápoj. Chutil nám, veľmi sa líšil od slaného, múkou zhusteného čaju, ktorý som spoznal v Buriatsku a ktorý uprednostňujú v západnej časti Mongolska. Prževaľskij spomína častejšie charcaj (tmavý čaj), ktorý sa pil miesto vody. Kotol s ním visel na ohnisku od rána do večera. Dovážali ho vo forme zlisovaných tehál z Číny. Slúžil aj ako platidlo. Obchodník ho rozsekol, keď mu chýbali drobné. Ovca stála 120 až 150 čajových tehál.
Pravlasťou spomínaného nápoja je Čína. K nám sa šíril dvomi cestami, podľa toho v dnešných jazykoch poznáme dve pomenovania, obe však pochádzajú z jedného koreňa. V pôvodnom jazyku znamenal pôst. Kočovníci, ktorí zlisované listy s aromatickou vôňou dovážali severnou suchozemskou trasou cez Mongolsko a Rusko (podobným smerom ako hodváb a kožušiny), ho volali čaj. Na južnej, morskej ceste sa presadil názov thea.
Na záver nám naliali bieleho ajragu, kvaseného kobylieho mlieka, ktoré obsahuje asi tri percentá alkoholu. Národný liehový nápoj šimi archi, akúsi mliečnu vodku, poznali už stredovekí cestovatelia. Víno, dars, pijú Mongoli zriedka. Pre cudzincov ho dovážajú zo zahraničia.
Za mestom Baganúr sme obišli niekoľko baní. V Modote, ktorý leží dve stovky kilometrov od hlavného mesta, ťažili volfrám. Po druhej svetovej vojne sem premiestnili zajatých príslušníkov armády generála Andreja A. Vlasova. Nie všetci zajatci Červenej armády putovali do pracovných táborov v Sovietskom zväze, ale ani takúto skúsenosť z Mongolska nikomu nemožno závidieť. Vlasov skúšal osud na viacerých frontoch. Na konci svojej životnej dráhy trochu zamiešal karty pri oslobodzovaní Prahy, ale skončil tak, ako zväčša končia prebehlíci. Poslúžia čiastkovej veci, potom ich odvrhnú. Nik ich večne neochraňuje.
Po niekoľkých minútach nás prekvapil pohľad na malú chátrajúcu osadu. Nízke opustené domčeky pripomínali našu vlasť. „Sme pri bývalej cínovej bani,” vysvetlil nám šofér Ench, „vaši ľudia našli rudu a potom s Mongolmi založili spoločný ťažobný podnik. Po roku 1989 ste odtiaľto ušli a takýchto príkladov by som vedel uviesť viacej. Teraz nám klopú na dvere firmy zo štátov, v ktorých majú pragmatickejšie vlády. Je možné, že aj táto osada o rok ožije, ale česká ani slovenská zástava tu už viať nebude.”
Za baňami rýchlo miznú vrchy aj cesta. Ocitli sme sa na tradičnej mongolskej stepi, ktorá pokrýva najväčšiu časť územia. Nám, Stredoeurópanom, sa zdala na prvý pohľad veľmi fádna. Keď sme zastali, prekvapilo nás v suchej tráve množstvo zaujímavých kvetov. Najväčšmi sme sa potešili plesnivcovému kobercu.
Nad lúkou kde-tu vyrastajú drobné pahorky. S úctou som hľadel na Encha, ako orientačne zvláda trasu. Autoatlas vyťahoval iba vtedy, keď sme sa na niečo pýtali. Vzal si ho so sebou pre nás, sám ho nepotreboval. Na suchej plošine sa pohyboval rovnako suverénne ako jeho predkovia na koňoch. Vo dne aj v noci. Vodiči už neurčujú vzdialenosti podľa dĺžky jazdy na koni alebo ťave, ale stále sa riadia svetovými stranami, slová vpravo či vľavo nevyslovujú často.
Z času na čas sme križovali gazík, mikrobus alebo nákladné auto. Nikde ani pozostatok vraku. Šoféri s bielymi rukavicami, ktoré pred desaťročím vystriedali natiahnuté dlhé rukávy kožených kabátov, sa spoliehajú na techniku a vlastné schopnosti. Keď im plechový tátoš odoprie poslušnosť, musia si poradiť sami. Niet komu a niet ako zavolať. Ako často doma, v civilizovanom svete, počujeme skloňovať slovo životaschopnosť? Koľko suverénov, pohŕdavo sa dívajúcich na tzv. necivilizované národy by tu skončilo aj s tým najluxusnejším autom ako potrava pre supy? Mimochodom, prvý automobil sa objavil v Mongolsku v roku 1925.
Na našej trase až na niekoľko výnimiek niet lánov, záhrad a polí. Chýbajú základné komunikácie. Napriek tomu tu ľudia žijú. Akoby sme vstúpili na inú planétu. Na zemeguli niet podobnej krajiny. V srdci Mongolska sme zažili nový rozmer slobody, ktorú bežný Európan nepozná. Ocitli sme sa v priestore bez hraníc. Stali sme sa žiakmi základnej školy nekonečna. Na rozdiel od Sibíri, nenarazili sme ani na prírodné prekážky. Za jasného dňa podliehame ilúzii, že vzdialené vŕšky sú na dosah ruky. Keď sa zamračilo, pomyselná vzdialenosť sa zase predĺžila. Sloboda pohybu na mongolskej stepi prestáva byť abstraktným pojmom. Encha obmedzoval iba smer, kam sme sa plánovali na štvrtý deň dostať. Krútil volantom a stláčal plynový pedál ako chcel. Nijaké dopravné značky, zväzujúce ruky. Trasu a rýchlosť si volil podľa nosa a chuti. Na plošine dlhej stovky kilometrov a širokej desiatky si kedykoľvek odbočí doprava či doľava, zastane a vytiahne na noc stan. Zrážky automobilov mimo Ulánbátaru neexistujú.
Mongoli prebrali od najväčšieho národa sveta mnohé technické vynálezy, vrátane tých, čo sme v Európe nepoznali, a niektoré organizačné štruktúry a zvyky. Ako kočovníci sa filozofii venovali málo-pramálo, hoci im južný sused poskytoval mnoho inšpirácií. Napriek tomu ich správanie na stepi vyvoláva spomienky na majstra Lao´c, ktorý sa narodil pred dvaapoltisíc rokmi, teda asi v dobe Budhu a Konfucia. Uvedená trojica autorov položila základy troch učení, ktoré určovali vývoj myslenia juhovýchodnej Ázie. Na rozdiel od európskych filozofických škôl nepanovalo medzi nimi radikálne vzájomné napätie a ich stúpenci nevyvolávali krvavé svetonázorové vojny.
Naše chápanie slobody sa veľmi vzďaľuje mongolským vodičom. I tá najdokonalejšia autostráda nám vymedzuje iba úzky asfaltový alebo betónový pás, vyžaduje prísne dodržiavanie pravidiel. Ich porušenie neraz popiera základné ľudské právo iným, dennodenne berie životy obetiam dopravných nehôd. Mŕtvych na našich cestách je mnohonásobne viac ako zabitých teroristami.
Ocitli sme sa v krajine bez plotov, kľúčov, zámkov a ohrád. Spomenul som si na masový pochod diaľkoplazcov, ktorý sme zorganizovali niekoľko dní po páde Berlínskeho múra. Očarení koncom epochy, v ktorej pojaltskú Európu delil ostnatý drôt, sme sa vybrali na krátku hrebeňovku po rakúskych Malých Karpatoch. Hainburgské vápencové vŕšky ležia oproti Devínu, hneď za Dunajom, ktorý tiekol v geologicky starších dobách niekoľko kilometrov južnejšie. Za otvorenou colnicou nás privítali čisté pokojné lesy. Po polhodine však mnohých šokovala hustá sieť plotov. Sloboda pohybu sa skončila. Každý úsek hrebeňa bol starostlivo oplotený. Neostávalo nič iné ako preliezať, obchádzať alebo sa vracať.
V Mongolsku sa asfaltky stále rozrastajú, príde čas aj na diaľnice. Typ krajiny však aj potom dovolí vodičom vybrať si: jazdiť po novej ceste alebo ako doteraz. A tam, kde niet výberu, sa sloboda končí. Zeme dostali Mongoli od Matky prírody neúrekom. Pôda mimo Ulánbátaru, niektorých krajských miest a nerastných ložísk, nemá spravidla ekonomickú hodnotu. Rovnako ako vzduch. Pýtať sa tu na vlastníctvo pozemkov vyvoláva úsmev. Na stepiach Mongoli vlastnia auto, stádo, ale nie pastviny, po ktorých sa pohybujú, ako chcú. Ku kolízii v zápase o zem nedochádzalo a stále nedochádza. Tým sa líšia nielen od našej histórie a súčasnej kultúry, ale aj od mnohých živočíšnych druhov. Veď poľnohospodárstvu sa venovali iba veľmi okrajovo. A nemožno sa diviť. Extrémne chladné zimy a suché letá roľníctvu nepriali. Pôda ležala ladom. Špičky topánok lámov, zatočené nahor, iba symbolizujú jej nedotknuteľnosť.
Podľa Nikolaja M. Prževaľského „chov dobytka je jediným zamestnaním Mongolov… Kočovník sa stará o dobytok viac než o seba a o svoju rodinu“. Zvieratá dlhé veky slúžili ako platidlo dane. Tradičný pozdrav znie: „Ma-se-bejne ta se bejna?“, čo doslova znamená: „Je tvoj dobytok zdravý?“ Investícia do štvornohých tvorov pomáhala prežiť súčasnosť a vytvárala perspektívu pre budúcnosť. Mnohí Mongoli dnes chovajú nadmerné množstvo koní. Nepotrebujú ich k práci, ale nahrádzajú im bezpečné investovanie do banky. Neboja sa krachu režimu alebo zmeny peňazí. Narodenie žriebätka prináša zaujímavý úrok, ktorý neznehodnocuje inflácia. Veľká časť národa dodnes stále kočuje. Jurty na vzdialených stepiach sa nezamkýnajú, sú otvorené každému, kto potrebuje strechu nad hlavou. Tento starý zákon pomáhal prežiť v neľahkých podmienkach.
Stretnutie dvoch pastierov neznamená existenčný boj o priestor, je to vítaný sviatok dvoch slobodných ľudí, ktorí sa zišli po dlhšom čase samoty. V našich končinách sa od vekov sporíme o tom, čo ľudstvo ženie vpred: konkurencia alebo solidarita. V európskych podmienkach vznikli na tomto základe mysliteľské školy, spoločenské hnutia a politické strany. Neraz tento spor prerástol do obrovského napätia, na konci ktorého rinčali zbrane. Prírodná determinovanosť v Mongolsku spôsobuje, že sem iba pomaly prenikajú tradície každodenného západného stresu, bezprostredného fyzického, zamestnaneckého a spoločenského kontaktu ľudí. Diferenciácia zohráva pri vzájomnej komunikácii menšiu úlohu, čo pomohlo pri budovaní najväčšej ríše sveta. V čase premien vyzdvihovanie spoločnej myšlienky a znižovanie významu individuálnych rozdielov prináša viac ovocia ako nadmerné presadzovanie rozdrobenia, diferenciácie a vzájomných protirečení. Spomínali sme, že predfeudálne Mongolsko, ktoré sa neoslabovalo náboženskou, etnickou a spoločenskou pestrosťou, ľahko porážalo fragmentované feudálne európske mocnárstva. Po zmenách, v dobách spoločenskej stability, narastá potreba zdôrazňovania identity, individuality, rozdielnosti, bezprostredného styku s ľuďmi, ktorých nespájajú len spoločné črty, ale aj konkurencia. Veľká mongolská ríša sa rozpadla aj preto, že nevytvorila dlhodobé predpoklady pre hospodársky rozvoj, myšlienku spoločného štátu si neosvojili porobení – veď im bola kruto vnútená – a v rámci vládnucej elity sa začala individuálna diferenciácia. Vlastné personálne záujmy prevýšili pôvodný cieľ Džingischána.
Čo ho hnalo do cudzích krajov? Išlo iba o tradičnú túžbu vladárov rozhodovať o osude stále väčšieho počtu ľudí a krajín a rýchlo, bezprácne sa dostať k novému majetku? Neprispela k jeho snom o svetovláde aj túžba po rozšírenej slobode? Cválať na koni ďaleko za domácimi stepami, ešte ďalej ako sa tiahne zdanlivé nekonečno? Ale za toto rozširovanie slobody zaplatili iní veľkou neslobodou. A naši predkovia tiež.
Nekrižovali sme iba vozidlá. Step nie je mŕtvou krajinou. Po celý rok sa hýbe. Neustále fúka vietor, víri sa prach, počas teplejších mesiacov lietajú semená, motýle a vtáci. Často sme stretali pastierov so zvieratami, s ktorými putovali na všetky strany. Len čo sme sa priblížili k stádu koní, pustili sa do cvalu. V protismere behu viali hnedé hrivy. Keď stádo s hukotom kopýt urobilo obrat, mal som pocit, že krútia celou zemeguľou.
Tátošov neraz vedú iba malé, ani nie desaťročné deti. Nik im nemusel pripomínať slová, také časté v našom modernom slovníku, ako sú zodpovednosť, nezávislosť a už spomínaná životaschopnosť. Deti sa rodili na stepi bez pomoci lekára, a to po celý rok, teda aj v štyridsaťstupňových mrazoch. A prežili bez následkov. Ferdynand 0ssendowski píše: „Len čo sa dieťa narodilo, umyli ho prvý a… ostatný raz v živote v kyslom jačom mlieku. Potom ho odovzdali matke, ktorá ho vyniesla, držiac ho na prsiach, zo šiatra na step celkom nahé, hoci bol dosť silný mrazivý vietor. Do jurty sa vrátila až o hodinu a tu na prahu, jej ženy darovali kolísku – malé smrekové korýtko, naplnené do polovice ovčím trusom. Na trus prestrela tenkú kozľaciu kožu, položila na ňu nemluvňa, ktoré zabalila i s kolískou do dvoch baraních koží a obviazala silnými remienkami. Otec potom zavesil kolísku na povalu jurty na dlhý povraz z konskej srsti a rezko do nej búšil…
Mongolské matky obyčajne pri dojčení nevyberajú dieťa z kolísky. S kolískou si ho privinú na prsia. Raz za dva týždne mu vymenia ovčí trus, ktorý dobre vstrebáva všetky výkaly, ba čiastočne i dezinfikuje. Prsiami alebo mliekom bieleho jaka dojčia dieťa do piatich rokov. Potom ho otec učí jazdiť na koni. O krátky čas sa stane rovnoprávnym členom rodiny, čo znamená, že s chuťou je baranie mäso, pije osolený čaj, pasie ovce, stráži kone a fajčí fajku (bez rozdielu pohlavia).“
Zastavili sme pri nízkom hlinenom násype, ktorý z diaľky pripomínal poľnú cestu alebo dráhu nepoužívanej zlikvidovanej železnice. Nejde o nijakú hru prírody, ale o dosiaľ presne neurčené dielo človeka. Volá sa Čingis cherem (Džingischánov val). Má minimálne osemsto rokov. Možno existoval pred narodením Džingischána. S väčšími prerušeniami sa tiahne od prameňa Uldzy k mestu Maňčžurija, ktorým prechádza stará Transsibírska magistrála, až k dedine Duroj, postavenej na brehu Arguna pri čínsko-ruských hraniciach. Múr je dlhý asi 2 500 kilometra. Jeho výška kolíše. Na niektorých miestach dosahuje 3,5 metra, zväčša však storočiami poklesol na dvadsať-tridsať centimetrov. Často splynul s okolitými povrchom. V minulosti, najmä v južnej časti, stáli na každých 6 až 17 kilometrov opevnenia dlhé 120 krokov. Na severe sa vyskytovali zriedkavejšie.
Čínsky múr (Čchang-čcheng, Chancheng, v novšom jazyku Wan-li čcchang-čšeng, Wanli changeng), jediná stavba, viditeľná z kozmu, má podstatne staršie korene. Prvé valy sa začali stavať po roku 475 p. n. l. Keď v roku 221 p. n. l. dynastia Čchin prvý raz zjednotila krajinu, cisár Čchin Š´-chuang-ti nariadil ich prepojenie. Projektovaný múr nepostavili iba na obranné ciele. Symbolizoval centralizáciu a celistvosť štátu. V čase najväčšej slávy mal 6 400 kilometrov. Spájal Pochajský záliv v Žltom mori s púšťou okolo jazera Lobnor, možno až s okolím Kašgaru, v provincii Sin-ťiang. Spočiatku bol hlinený. Až v ďalších storočiach sa premenil na kamennú hradbu. Dnešnú podobu i mohutnosť (výška asi deväť metrov, šírka základov okolo sedem metrov, šírka cesty na hornej časti stavby tri až päť metrov) získal najmä v 15. storočí za vlády dynastie Ming, keď bol obnovený. Ale ani tak nezabránil mongolským nájazdom zo severu.
Na Džingischánov val, na rozdiel od Čínskeho múru, nepoužili ani jeden kameň. Nemá imidž vyžadovaný reklamnými mágmi. Veď ktorý lovec turistických atrakcií a ktorý papaláš by sa nechal filmovať pri nevýraznej poľnej ceste? Čo by potom ukazoval kolegom v práci, kamarátom, susedom, voličom a divákom na televíznej obrazovke? Lepkavú hlinu?! A tak Džingischánov val na staré kolená nik neotravuje.
Veľké kamene, vhodné na tesanie, ležia ďaleko od našej cesty. Napriek tomu sme križovali kamenné stĺpy, ktoré stoja ako drezúrovaní vojaci v jednej priamke. Ľudia ich priniesli a skultivovali v troch historických obdobiach. Skýti stavali na prelome doby bronzovej a železnej (7.–5. storočie p. n. l.) dva až štyri metre vysoké jelenie mohyly (bugan-chöšo). Na ich vrchu vytvorili kruh, symbolizujúci tvár, pod ktorým vytesali lietajúce jelene. Erich von Däniken by si prišiel na svoje. V skromnejšom počte sa podobné diela nachádzajú v Číne, Zabajkalsku, Tuve a na Altaji. V turkickom období (6.–8. storočie) vznikli asi meter vysoké stĺpy, pripomínajúce náhrobné pamätníky s vyrytou tvárou, ktoré volajú Rusi kamennaja baba (kamenná starena), Mongoli čulúnchán (kamenný muž) a čulúnchun (kamenná žena). Oba typy sôch sú obrátené na východ. Pravdepodobne mali kultový a orientačný význam. Budhisti, bojujúci so šamanizmom, stavali na stepiach bezhlavé sochy.
Leave a reply