Do Večnej roboty sme sa vybrali cez Starý hrad a tam hore nad Crnolušky je to poriadna štreka. Najskôr zliezť -295 m na Križovatku, potom sa vydriapať 150 m dohora a na dĺžku nerátaných. Jarovou cestou sme vyliezli do Dómiska, kde sme vymenili útočný a trochu rozgajdaný reber za nový z oceľových lán, potom prišla krajšia etapa, lezenie v pekných priepastičkách až do Meandra dvojičiek, do ktorého sa nalieza priamo z priepasti Crnolušky. Názov si vymyslel Ondro, ktožeho vie, čo sa za ním skrýva. Okrem Ondra, sme v tomto meandri boli všetci po prvýkrát. Dlhý je asi 30 m, a dosť členitý, Niekde sa zúži tak na tesno, že človek sa ledva prevlečie, potom sa zas zmení na peknú chodbu vysokú 4 a široku 1 m a po pár metroch je odrazu chodba kruhová alebo si treba ľahnúť na brucho a preplaziť sa vedľa vody. táto chodba končí tesnou úžinou zavalenou skalami, ale nie veľmi na husto. Tak sme sa do tých skál pustili. Najskôr len dlhším drúkom, lebo skaly visia nad hlavou, potom aj s vrtačkou, až kým sa Mariánovi nepodarilo zlomiť 40 cm vrták priemeru 10 mm. Nuž, odrazu nastal ťažký stredovek a chalani museli rozbíjať skaly kladivami – našťastie si priniesli dve. Linda a ja sme zatiaľ aktívne mrzli, lebo v tejto chodbe veľmi silno duje a prievan sa nám zdal veľmi studený. Zrejme z povrchu. Teplota vonku bola -13 °C. Podarilo sa chlapcom nejaké skaly porozbíjať, Marián aj naliezol do vyrubaného otvoru, dopredu vidieť asi 4 m a furt je to voľné. Spočiatku sa nám zdalo, že tento riedky zával je výhodou, ale keď zhora zhučalo niekoľko poriadných skál, tak už sme to ako veľkú výhodu nevideli. Je to tam dosť nedobré, skaly si sadajú, keď sme odchádzali ešte stále sa hýbali.
Spiatočná cesta na povrch nám trvala 4 hodiny. Takže, v jaskyni sme boli 14 hodín a z toho nám presuny tam aj späť trvali 7 hod. To nie je bohvieako efektívne.
Ale v nedeľu bol nádherný deň a lyžovačka na Krakovke vyhnala z mysle všetky útrapy.
Leave a reply