Po objave Dračej jaskyne v Sokole (do 18. 11. 2018 mala dĺžku 477 m a prevýšenie 27 m) v auguste 2018 sme si uvedomili možnú genetickú súvislosť s priamo nad a len o 20 m vyššie sa nachádzajúcou Jaskyňou v Sokole (323 m/46 m). Po vylezení komína a objavení Medzisiene pri meračských prácach dva dni po objave samotnej jaskyne sme zistili, že najvrchnejšia časť meandra vybiehajúceho z tohto priestoru je už v úrovni vchodu Jaskyne v Sokole. A tak sa nám presintrené pieskové platne na konci meandra s prítomným prievanom zdali ako vhodné miesto pokračovania výkopových prác.
Štyri akcie do objavu Už 1. septembra sme sa zišli na mieste (Ivan Šulek ml., Michal Staroň, Zdenko Chrapčiak a Paľo Herich) a vystrojení len kladivom sme po starom búšili oproti akejkoľvek hrane presintrených pieskov a kvapľoviny. Vďaka intenzívnemu striedaniu pracujúcich sa podarilo prekážku po niekoľkých hodinách prekonať, ale dočkali sme sa mierneho sklamania, pretože sľubný prievan mizol v rozdvojujúcej sa tesnej plazivke plazivke do neznáma. Upútali nás však jej steny a strop, ktoré tvorili miesto karbonátickej horniny len zasintrované žulové piesky (a na dne chodby bol zas len piesok). Takto vznikla myšlienka vyvŕtať sondu dlhým vrtákom, či nie sme len pod nejakým falošným stropom chodby a vrták nevbehne po kúsku do vzduchoprázdna veľkej, hornej úrovne Sokola…
13. septembra sme sa zišli dvaja (Michal Staroň a Paľo Herich), v ľavej odbočke plazivky sa nám podarilo prepchať dva metre ďalej a identifikovať prievanové miesto, miniatúrnu úžinu (5 x 10 cm) vytesnenú organickými, guľovitými tvarmi masívnych presintrených pieskov; beznádej miernila len fosfátová kôrka na vstupe do úžiny od netopierov, ktoré ju zjavne využívali na prechod do ďalších priestorov jaskyne. Pravá odbočka plazivky vyzerala nádejnejšie, pieskový polosifón mohol pokračovať ďalej. Mišo začal kopať, miesto však bolo zdanlivo bez prievanu. Paľo zatiaľ dole hlavou vŕtal strop v ľavej odbočke, no ani po 50 cm vrtu sa neukázala žiadna zmena. Tiež vŕtací pokus na rozdvojení plazivky nepriniesol želané poznanie a prekvapivo bolo problematické vôbec rozoznať rozdiel medzi presintreným pieskom a masívnou horninou. Ako posledné možné miesto, kde by sa dala sonda navŕtať, sa javilo nad visutou sintrovou platňou, priamo nad prekopaným miestom z predchádzajúcej akcie, kde bola kupolovitá kaverna veľkosti asi 50 x 70 cm s výškou do 40 cm, tvorená opäť zasintrovanými pieskami. A tak napokon prišla dlho očakávaná chvíľa (pokusy s vŕtaním do stropu neboli len v Dračej jaskyni), po rozbití starej platne, dlhý vrták po 15 cm sintra celý až po hlavu vŕtačky prenikol do hliny. Vzápätí ho v diere nahradila čosi dlhšia drevená tyč, ale tá po hline narazila opäť na pevnú konzistenciu. Načim bolo skúsiť druhý vrt pár centimetrov vedľa, kde sa situácia s hlinou však opakovala. Po vytiahnutí drevenej tyče šiel si Paľo premyslieť za roh, čo ďalej. Odrazu, keď ruch vŕtačky aj v ušiach trochu utíchol, ozval sa subtílny, no v priestore tichej jaskyne evidentný hukot… „Ha“ ozval sa Paľo a začal tušiť, no druhé „Haa“, tónom oveľa vyšším a znejúce veľmi excitovane, až Miša strhlo od zádumčivého kopania, zaznelo, keď prišiel pod miesto vrtu a silný prúd studeného vzduchu sa valil cez 12 mm širokú dieru!
O dva dni neskôr na nás (Zdenko Chrapčiak, Milan a Michal Staroň, Bohuš Horvát a Paľo Herich) čakala ťažká úloha sa ručne, prípadne len s predvŕtavaním dier na sekáč, v tesnej kupole dohora prebiť cez pružný ale odolný presintrený strop. Poloha pracujúceho bola veľmi stiesnená, sediac pokrútený na dne plazivky musel vyvŕtavať diery do sintra a najmä vytrvalo búšiť si tesne nad hlavou ťažkým kladivom a sekáčom. Ruky v tejto polohe strácali silu veľmi rýchlo, rotácia jaskyniarov prebiehala v krátkych intervaloch takto asi 4 hodiny. Sprvu len úzky otvor v strope umožňoval postupne aj narušovať nadložnú hlinu premiešanú s kusmi sintrovo-pieskových úlomkov. S jeho zväčšovaním sme čoraz odvážnejšie, s vystrčenou rukou dohora, zhadzovali si na hlavu a za krk sypký materiál až objavil sa opäť prievan, ktorý s každou hrsťou hliny silnel. V jednom momente Zdenko v nastupujúcej eufórii zvolal: „Chlapi, to je predsa Zug (čítaj cúg), nie obyčajný prievan, ale poriadny demänovský Zug!“
Avšak prekopaním sintra a hlineného nánosu (15 + 70 cm) sme sa neocitli v tušenej priestrannej chodbe, lež v plazivke vyplnenej jemným sedimentom, ktorá pod stropom mala len tesný voľný priebeh a rozdvojovala sa presne tak, ako plazivka pod ňou. Prievan sa tiež delil do oboch smerov; vľavo vyzerala byť prekážka ľahšia a skutočne, po dvoch hodinách práce sme prenikli do peknej sienky, z ktorej však opäť vybiehal len tesný meander pod hranicou prieleznosti. So zvyškami síl sme ešte postúpili na meter v pravej vetve, no tu sa javila práca zložitejšia a tak po siedmych hodinách čistého času kopania sme pracovisko opustili.
Po vynáškach a zabetónovaní uzáveru sme sa na miesto vrátili až 18. 11. 2018 (Milan a Michal Staroň, Zdenko Chrapčiak a Paľo Herich). Systematicky sme prehlbovali pravú vetvu plazivky na štvornožky, po 2,5 m bola v strope zníženina, za ktorou chodba sa mierne dvíhala a zdalo sa, že chodba pokračuje ďalej skôr horizontálne. Prekvapivo, už o chvíľu nato sa po vybratí niekoľko väčších kusov sedimentu otvorila voľná chodba… S Miňom sme však boli z čelby nič netušiacimi kamarátmi odvolaní na čaj s rumom a tak, nasadiac smutné tváre, sme besedovali a diskutovali o beznádejnom kopaní tam hore v plazivke. Mišo, člen mierne deprimovanej druhej zmeny, po príchode na čelbu však vyhŕkol, že „veď to predsa ide ďalej“ a skôr, než sme mu stihli nasadiť kotviace lano na nohu a prinútiť ho rozšíriť prechod pre všetkých zmizol z dohľadu.
V sieni, čo nasledovala, sme trochu dumali nad pokračovaním, tri z nej vybiehajúce chodby so stropom zníženým k povrchu sedimentu sľubovali ďalšie kopanie, no čoskoro vybrali sme tú správnu, Miňo k lopate nikoho nepustil a po polhodine práce zmizla posledná prekážka pred Druhou úrovňou v Sokole. Nasledoval pohodlný meander s viacerými odbočkami, rozlámaná sieň až napokon svetlo čeloviek dosiahlo stien 10 – 15 m vysokej mohutnej chodby; „tak konečne sa Sokol otvára“ znelo v ozvene. V ten deň sme ešte nízkou, laterálne rozšírenou chodbou objavili Sieň starých dní, do ktorej sprvoti sa dalo nazrieť len cez mreže zo sintrových závesov s čiernou tmou na pozadí. Prekážku sme obišli a následne postúpili vysokými, puklinovitými chodbami so starou, ale stále živou a bohatou sintrovou výzdobou prakticky až ku koncu jaskyne.
Merania a čo ďalej Už počas objavnej akcie sme začali tušiť, že zadná časť objavu nesmeruje priamo ponad Spodnú úroveň a nepodarí sa zrejme nadísť koncovú prekážku na tomto poschodí. Meračské akcie (22., 24. 11. a 23. 12. 2018; D. Droppa, M. Salák a P. Herich) toto potvrdili a prekvapivo zadná tretina objavu ovplyvnená diskontinuitami smeru V – Z smeruje na západ (do masívu) a ocitá sa 140 m priamo pod vrcholom spojeného hrebeňa Veľkého a Malého Sokola.
Značne labyrintické priestory Hornej úrovne dosiahli po odrátaní viacerých duplicitných polygónov rovných 600 m, čím dĺžka jaskyne k 23. 12. 2018 vzrástla na 1077 m s prevýšením 51 m. Koniec známej úrovne zahatali pieskové nánosy a nedokázali sme tu identifikovať prievan, ktorý by určil miesto voľného pokračovania tejto komplikovanej chodby. Práce sme teda od 4. 1. 2019 smerovali do zasintrovanej chodby na konci Spodnej úrovne. Pod jej stropom sme nadviazali na jesennú aktivitu, no podľa predpokladov sa celkom uzavretá chodba so sintrami na dne ukázala nad naše sily a presunuli sme sa o 3 m nižšie a 5 m dozadu, ku dnu úrovňovej chodby, kde cez úžinu 5 x 20 cm medzi mohutným sintrovým nátekom a šikmo uklonenou stenou prúdi slabý prievan. Na tomto mieste sme zatiaľ odpracovali 5 akcií, až čas a ďalšie práce ukážu, či to povedie k novým poznatkom.
Od 18. novembra do 17. februára (16 akcií, celkovo od objavu 40) sa na objavoch, prieskume, dokumentácii a výskume podieľali členovia a čakatelia JK Demänovská Dolina a viacerí ďalší: M. Androvič, J. Bolfa, Š. Bolfa, L. Dorniak, D. Droppa, P. Herich, Ľ. Holík, B. Horvát, Z. Chrapčiak, Z. Jurík, M. Kudla, V. Lieskovec, M. Okoličány, M. Orvošová, M. Prokop, M. Salák, L. Semelbauer, Michal Staroň, Milan Staroň, Z. Štepáneková, I. Šulek ml., B. Vlčko, J. Vozárik, M. Vrbičan a M. Zavřel.
Záver S odkazom na začiatok tejto správy treba poznamenať, že Hornú úroveň jaskyne sa nám podarilo objaviť s veľkou dávkou šťastia – do kupoly, ktorú sme následne prekopali, sme urobili celkovo 10 dlhých vrtov, pričom prievan sa otvoril len v tom jednom jedinom spomenutom prípade (aj poradie vrtov hralo rovnako dôležitú rolu, po dvoch – troch neúspešných pokusoch by sme ďalej už nevŕtali). Keď človek tak premýšľa nad situáciami vedúcimi k objavom v podzemí, toto by mohla byť jedna z tých mýtických situácií: voľné preplávanie sifónu a vynorenie sa vo veľkom dóme s okrúhlou čiernotou v pozadí; narazenie veľkého jazera odspodu s tým, že po dychberúcej záplave sa jaskyniar zdvihne do prekrásne vyzdobenej (a dosiaľ neznámej) chodby; alebo prebitie sintrovej platne s obnovením dávneho prievanu vedúceho do Hornej úrovne v Sokole. A možno i nie, ale takéto zaujímavosti sa dejú v Sokoloch.
Fotopríloha zatiaľ len tu:
Leave a reply