te ani poriadne nevyschla kombinéza, kufrík na foťák má ešte kopec blata na sebe a už sadám za stroj aby som zaznamenal svoje dojmy a zážitky z trojdňovej meračky v jaskyni Štefanová.
Keď demänovci na svojej stránke dali na známosť, že sa taká akcia pácha a že je možné sa k nej pripojiť, hneď som kontaktoval Ľuboša, či by akceptovali aj skôr narodeného jaskyniara, ktorý by ani nemeral, ani neskúmal, iba by páchal fotografie. Dohodli sme sa, že tesne pred akciou upresníme detaily, len nech toho nemám priveľa. Nebolo by to moje prvé fotenie v jaskyni, ale prvý krát som chcel zobrať digitálnu zrkadlovku.
V piatok sme sa stretli po drobných zmätkoch, ktoré takéto akcie sprevádzajú pred jaskyňou v zostave Maťo, Honza, Luboš, Lukáš a ja. Mal byť pôvodne ešte jeden, ale jednoducho nevydalo. Naposledy som bol v jaskyni pred vyše rokom a to práve v na jaskyniarskom týždni a práve v Štefanovke. Upozorňoval som chlapcov, že to s mojou kondičkou nie je práve najružovejšie a aby na mňa brali trocha ohľad, keď nebudem stíhať ich mladíckemu tempu. Keď sa konečne podarilo presekať ľad na vrátkach vstupu, pustili sme sa s vervou do transportu. Po dóm Titanov som mal o jaskyni predstavu, ale odtiaľ ďalej do bivaku sa mi o tom ani nesnívalo. Kondička mladých vysoko prekračovala moju a tak aby som ich nezdržiaval tak sa mi postarali o transport vecí. Je jasné, že ja som jaskyňu len spoznával, učil sa na každom kroku, a oni sa v nej pohybovali s istotou nadobudnutou stovkami strávených hodín. Všetko bolo pre mňa nové, zvláštne, lebo každá jaskyňa je svojim spôsobom špecifická. Pomaly som prekonával všetky nástrahy, aj mi hovorili ako sa to, či ono volá, ktorá plazivka je taká alebo onaká, jednoducho som nebol schopný spracovať a utriediť si pod prilbou množstvo nových informácií.
Keď už som si myslel, že sa plazenie nikdy neskončí, konečne sme dorazili do bivaku. Zapálenie variča a postavenie vody na čaj bolo dielom okamihu a potom sa začal tradičný rituál bivaku: ukladanie vecí, kontrola starých zásob atď. atď. Už som tých podzemných bivakov zažil niekoľko a aj dlhšie ako trojdňové, ale každý bivak je iný.
Keď sme trochu obschli, prezliekli sa do suchých podkombinéz medzi prežúvaním sme riešili program meračky. Ja som sa nezapájal, pretože som netušil, čo to vlastne chcú zamerať (samozrejme že zase nejaké jaskynné chodby) ale kde sú a ako sa tam dostať som ani netušil. Dohodli sme sa že Lukáš a Maťo pôjdu vyliezť komíny na konci Kasprovej šikminy a skúsia to tam zamerať a ja že pôjdem s nimi. Luboš a Honza domerajú oblasť dómu Legionárov. Kým sme sa chystali, skontroloval som stav mojej fototechniky a hneď v bivaku som urobil niekoľko skúšobných snímok.
A opäť plazenie, kolenačkovanie, preliezanie a čo ja viem, ako by som vyjadril všetky tie pohyby, ktoré musí jaskyniar hnaný „objaviteľskou vášňou“ urobiť, aby sa dostal tam, kam chce, / to bol ich prípad, ale ako môj/, aby sa dostal tam, kam ho vedú. Dorazili sme pod komíny Kasprovej šikminy, chalani išli ďalej a ja som si rozložil riadiky a začal páchať fotografie. Chalani sa mocovali v komínoch, aj som ich počul a ja som sa zabával hľadaním najlepšieho miesta na osvetlenie priestoru. Bol by sa mi hodil pomocník, ktorý by mi premiestňoval externý blesk a prípadne stál ako zaostrovací terč, ale bol som na to sám, a tak som Kasprovu šikminu prebehol hore a dole aspoň päť krát. Aspoň mi nebola zima. Postupne hluk chalanov utíchal, len sem tam spadla skalka cez komín, čo mi naznačilo, aby som sa pod nimi veľmi nemotal. Tak som zliezol nadol a fotil, čo sa mi páčilo. Už z mapy som videl aké je okolie dómu Legionárov bludisko a nebol by som rád sa tam stratiť, keby som sa dostal niekam ďalej. Chalani by určite neboli nadšení, keby ma museli hľadať. Po nejakom čase sa konečne vrátili a počas cesty do bivaku nadšene rozprávali o chodbách čo objavili a aj zamerali. Do bivaku sme dorazili prví, začali sme variť, Maťo si liečil narazený prst. Zanedlho prišli aj Lukáš s Lubošom a vôbec vypukol ten pravý bivakový život, z kombinéz a času sa parilo, dohárajúce karbitky a sviečky zútulnili priestor pod zelenou plachtou. Nachytali sa karimatky a postupne sa zaliezalo do spacákov, debatovalo sa o všetkom možnom, popíjal sa čajík, káva a iné vysoko výživné tekutiny. Na viečka sadla jaskynná noc.
Ráno, teda v čase kedy sa poniektorí normálne budia a vonku aj slnko vychádza, sme vstali, urobili si jaskynné slnko, čo – to zhltli a vypili a poďho do ďalšieho objavovania. Tento raz ma osud a moji spoločníci, Maťo a Luboš zaviali, teda zaviedli, do časti zvanej Sofia. Kým som sa tam dostal, k plazeniu sa pridalo aj lezenie vo vertikálnych plazivkách medzi voľnými blokmi. Konečný výsledok stál za to, bolo čo fotografovať. Chalani sa pustili hneď do mapovania, však som im aj spravil zopár snímkov, a ja som zase chodil hore dole nasvecoval priestory a hľadal najzaujímavejšie pohľady na jaskynnú výzdobu v Sofii a v blízkej Chodbe Mŕtvych Jazierok. Bez asistenta mi to fotenie išlo dosť pomaly. Bol som už skoro na konci, keď za mnou dobehol Maťo, že či som sa nestratil, a že by už bolo ísť do bivaku. Tak som mu ešte spravil jeden portrétik a vydali sme sa na cestu domov. Medzi blokmi cestou dole som si „načal“ kombinézu na zadku a taký neogabaný som sa dostal až do bivaku. Opäť sladký život, teda aspoň podľa čaju, ktorého sme pili neúrekom pomedzi polievky a ostatnú poživeň. Luboš ešte odoperoval kameň z Maťovho prsta, čo tam ostal z predošlého dňa. Už sme skoro zaliezli do spacákov, keď sa objavila návšteva Zdeno s ešte jedným chalanom, ktorého som nepoznal. Ostatní ostali dosť prekvapení, lebo na návštevy v bivaku nie sú zvyknutí, ale dôvod bol dosť vážny. Luboš mal v rodine vážnu nehodu a musel ísť von. Keď odišiel, ešte sme chvíľu rozoberali novú situáciu z rôznych strán. Dohodli sme sa že na druhý deň bude merať len jedna skupina a ja si zoberiem Maťa ako asistenta pri fotografovaní dómu Legionárov. A zase na viečka sadla jaskynná noc.
Ako sme sa predošlý deň dohodli, tak sme aj urobili. Chvíľu som preháňal Maťa po skalách Domu legionárov a stále sa mi to jednoducho nezdalo, až po nejakom čase sa mi to nasvietenie zdalo tak akurát, aby ukázalo aspoň v náznaku veľkosť toho podzemného priestoru. Zabalili sme fotografické riadiky, vrátili sa do bivaku a začali pomaly baliť na cestu von. Vzhľadom nato, že som toho mal už po dvoch dňoch tak akurát dosť a svalovica sa ozývala z každého známeho ale aj neznámeho svalu, dohodli sme sa, že Maťo a ja pôjdeme ako predvoj, Lukáš s Honzom ešte domerajú okolie bivaku a potom pôjdu za nami. Pridružil sa malý problém s tým, že Luboš odišiel na ľahko a bolo treba zobrať von aj jeho veci. Akosi sme to podelili aby boli batohy približne rovnako ťažké a potom nastala cesta von. K7m dnu som išiel väčšinu cesty naľahko, von som zápasil s jedným batohom, aj to bolo privilégium, lebo ostatní mali po dva. Opäť plazenie, kolenačnovanie a tlačenie sa v úžinách, teraz navyše aj so stúpacúcou vodou v pieskovej plazivke pred Dómom vetrov. Statočne som si ju načerpal do čižiem. Po skoro troch hodinách z bivaku som sa zasekol vo vstupných vrátkach, kde ma uťahaného, vyčerpaného a do nitky mokrého oslepilo slnko.
Tu sa končí môj aktívny zážitok zo Štefanovej. No spomienky budú ešte veľmi dlho živé. Chcel by som poďakovať chlapcom (sopliaci akýsi) za trpezlivosť, ktorú so mnou mali, keď som na vlastnej koži opäť zažíval slasti a strasti jaskyniarstva. Dúfam, že tých zopár záberov, ktoré sú v prílohe, im bude pripomínať údajne najstaršieho návštevníka bivaku a okolia. Až keď to človek zažije na vlastnej koži, uvedomí si, koľko nesmiernej, piplavej roboty chlapci odviedli pri mapovaní tejto jaskyne a to ich ešte čaká kusisko roboty.
Neviem koľko metrov zamerali na tejto meračskej akcii, neviem , či dĺžka prekročila 12 km, ale jedno viem určite, že tým, že ma vzali so sebou mi urobili nesmiernu radosť. Ďakujem.
P.S. Niečo pre technicky a fotograficky založených
Kto pozná Štefanovku vie, že dopraviť drahú fototechniku cez všetky plazivky, úžiny, meandre tak, aby sa nepoškodila je trochu problém. Zakúpil som teda osobitný kufrík vystlaný pevnejším molitanom, naformoval som priestor pre Nikon D90 – tku s objektívom Nikor 18-105 a pre dva externé blesky Nikon SB 800 a Metz 30 BTC4, vošiel tam aj druhý objektív Nikkor 35/1,8, ale ten som ani nepoužil. Okrem toho som používal dva statívy: jeden starý, ba priam historický Pentacon, typové označenie ani neviem, ale už má vyše tridsať rokov a vždy mi dobre slúžil, a druhý statívček Gorilapod – ten najmenší – na pomocný blesk. Na niektorých záberoch som ho schválne neretušoval, aby ho bolo vidieť. Okrem toho som použil aj senzor na diaľkové odpaľovanie blesku, tiež si už nepamätám koľko má rokov ale určite veľa, a ešte diaľkovú elektronickú spúšť. Vo foťáku som mal 8 Gb kartu Scandisk a ešte jednu náhradnú. Bral som aj rezervný akumulátor do foťáku a náhradné batérie do bleskov. Hoci som sa snažil brať len to najnutnejšie, ako sme sa dohodli, aj tak tranporsťák s foťákom a statívmi bol najťažší.
Leave a reply