V jednej z týchto jaskýň si niekto dávnejšie urobil aj obydlie, vyrovnal podlahu, vztýčil múr a dvierka proti prefukovaniu prievanu tunelom, keďže nižšie bol druhý otvor, bezpečný, čnejúci sa vysoko nad chodníkom vedúcim popod skalnú baštu. Tu sa našla aj tajomná rytina sekery v špirále, ktorá však prestáva byť tak záhadná v súvislosti s nájdením vyrytého podpisu z obdobia socializmu hneď oproti. No kto pozná tunely a jaskyne Sokola, celkom prirodzene sa neubráni pocitu, že toto je kraj zasľúbený, chránený, členitý a krásny, obrátený k slnku (a k lyžiarskemu stredisku). Keď bude zle, v Sokole sa schováme…
No novoobjavená Dračia jaskyňa, prv ako komukoľvek z nás, stala sa domovom medveďov jaskynných. Tí ju zrejme dlhšie využívali ako brloh a zachádzali aj pomerne hlboko, zrejme vyše 200 m hlavným ťahom dovnútra, o čom svedčí aj niekoľko menších medvedích zrkadiel cestou na koniec jaskyne. No časom, možno postupne, alebo odrazu sa vchod zavalil a takto pretrval až do leta roku 2018.
Veľaráz sme prešli okolo previsu a často hľadeli na zával v jeho hornej časti. Tu je isto jaskyňa, veď prečo by tu takto podozrivo bloky ležali, no ktovie ako hlboko; a prekladaj kamene veľké ako pol auta na stranu, za neistým výsledkom. Poniže, ešte stále pod tým istým previsom, sa skúsenejšiemu oku posledné roky zdalo, že to je predsa jaskynná podlaha s vírovými jamkami na dne, a naokolo nenápadne, do vápenného prachu vmiešaný žulový piesok (!), v ktorom mravcolevy chystali svoje pasce na miestne terestrické bezstavovce.
O objave jaskyne Noc z 10. na 11. augusta sme so Zuzanou strávili práve v previse portálu Jaskyne vo Veľkom Sokole (dlhá 323 m), druhého dňa zrána sme hneď popod ňu prechádzali (opäť) okolo známeho previsu. Z neznámych dôvodov, akosi intuitívne, lebo žiadne jaskyne sme nehľadali, sa zdal dobrý nápad pozrieť sa medzi bloky ešte raz, tak ako pred pár rokmi, keď sme zameriavali miestne jaskyne. Bolo sa treba trochu zohnúť, vo víkendovom oblečení si ľahnúť do prachu medzi skalami. A v tom momente, v tú augustovú sobotu človek mohol zacítiť prúd chladného vzduchu, plaziaceho sa po dne priestoru…
Prievan? Tu, spomedzi blokov, ale na konci leta ešte stále chladný? A čo vlastne v takejto výške robí spodný otvor? Či to je len z Jaskyne v Sokole? Lenže tam niet prievanu, ktorého by sme si všimli. Počas tohtoročnej zimnej expedície demänovskej sme tam po niekoľkých akciách sa prekopali konečne k akému-takému objavu, skôr skromnejšie nazvať treba postupu (40 m; vôbec v rámci oboch brál Sokolov sa v priebehu desaťročí nepodarilo, napriek mnohým pokusom, nič objaviť), no i tu sme žiadny prievan neotvorili.
O dva dni neskôr, 13. 8. v zložení Michal Staroň, Matej Okoličány a Paľo Herich, sme sa vybrali situáciu overiť, obaja naši vtedajší čakatelia na Sokole dovtedy neboli, tak ako rozšírenie vedomostí prišla výprava vhod. Výduch sme zamerali s GPS, jeho teplota sa pohybovala okolo 8,3 °C, čo sme vzhľadom na nadmorskú výšku nepovažovali za ideálne. Napriek tomu sme tu krátko začali pracovať na sonde v dolnej časti previsu (pri podlahe so skalopsami) (obr. 1), aby sme overili, či je previs skutočne pozostatkom jaskyne a pokiaľ siahala prípadná stena. Súčasne sme rozbíjali veľké, nebezpečne visiace bloky priamo nad výduchom.
17. 8. sme na mieste opäť, oproti minulej zostave sme vytiahli z pohodlia bytu takmer v papučiach ešte mladého Iva Šuleka; neskôr prišiel aj Zdenko Chrapčiak, ktorý opäť čosi tušil (podobne ako pred objavom Chladivého dychu v roku 2017). Sondu sme dokončili zdarne, na kraji pod stenou previsu sa objavili menšie kvaple a fluviálna modelácia stien (bývalej) jaskyne. Zároveň sa ukázalo, že skutočne žulový piesok, pochádzajúci až z jadra Nízkych Tatier, sa nachádza pod vrstvou vápencových odrobenín. Popri tom sme rozoberali bloky nad výduchom, ktorý, kúsok hlbšie ako minule, mal už len 8,0 °C; a začali sme s vyťahovaním sute medzi závalom a šikmou stenou previsu. No čoskoro bolo znať, že treba traverzovať proti prievanu, popri stene cez blokovisko, ktoré sa postupne dvíhalo už nad 3 m výšky. Začali sme tušiť, že sa blížime k jaskyni a predpoklady o zarútení vstupného portálu, aj vzhľadom na sklon vrstiev, sú správne; no tiež to vyzeralo na nevábnu prácu s pažením závalu.
Toto nás priviedlo na riskantnú myšlienku opustiť vodítko prievanu a skúsiť sa prekopať cez blokovisko zhora, kolmo nadol. To však vyžadovalo odhad miesta, kde asi ústil predpokladaný portál na povrch, pretože zahĺbiť sa kolmo nadol s pažením a potom zistiť, že treba pokračovať kolmou zákrutou kdesi doboku bola tá horšia variácia ku kopaniu po prievane odspodu. Avšak, ako sa už veľmi skoro ukázalo, miesto aj spôsob kopania sme napokon zvolili veľmi šťastne.
V rámci nedeľného čajového posedenia (19. 8.) pod Sokolom sme opäť vo dvojici so Zuzanou Štepánekovou začali pracovať na závale zhora. Zuzana pila najmä čaj, Paľo najmä prenášal kamene. Po 2 hodinách práce sa nám podarilo pomerne ľahko sa zahĺbiť o vyše meter nižšie, problém robil len jeden mohutný blok priamo s strede výkopu. Po jeho odstránení bolo odrazu spod vyberaných kameňov cítiť čoraz väčší prievan. Jeho teplota dosahovala sprvu až 11 °C, takže sa zdalo, že ideme dobrým smerom, no vec ešte chvíľu potrvá.
Na nasledovnej akcii, 21. 8. 2018, prišli na miesto Ivan Sulek ml. a Michal Staroň, s cieľom pokračovať v neďeľnom výkope. Najskôr sa zdráhali kopať nadol, no masívne bloky nedávali veľa šancí, a tak pokračovali vyberaním skál a štrku popod previs. Avšak cesta viedla pod nohy, cez kamene ovievané prievanom. Po necelých dvoch hodinách práce, takmer rozhodnutí s akciou skončiť, odrazu spolu so správnym kameňom sa ukázal strop jaskynnej chodby…
Cesta bola ďalej voľná a skutočnosť predčila očakávania; pekne modelovaná, sprvu nízka riečna úrovňová chodba pokračovala plazivkou, čoskoro sa strop postupne dvíhal, tu vľavo odbočka do pekne vyzdobenej siene. Hlavný ťah pokračoval do ďalšej siene, alebo skôr zväčšenia chodby, aby vzápätí znova klesol do starého sifónu. Ivan by už aj počkal na ostatných, no Mišova nespútaná radosť a zvedavosť ich hnala ďalej a pekne modelovanou, 2 – 7 m vysokou chodbou napokon doviedla po 200 metroch až k sintropádu, ktorý prehradil cestu vpred.
Tak konečne je v Sokole nová jaskyňa! Samozrejme ešte v ten deň sme ju podrobnejšie preskúmali (M. Staroň, L. Benický, P. Holúbek a P. Herich), aby sa dalo spoločne podeliť o radosť a oslavovať; v bivaku v tú noc sme trochu i podlahy Veľkého Okna dobrým vínom pokropili.
Príbeh práce a objavov pokračoval opäť o dva dni neskôr, kedy sme s Michalom Staroňom neočakávane meraním dosiahli až na koniec jaskyne. Mišo poctivo preliezal všetky kúty, odbočky aj komíny, hneď sme i merali, veľmi opatrne sa pohybujúc podlahami jaskyne, aby sme čo najmenej stôp po nás zanechali. Po vyčerpaní všetkých možností sa dĺžka polygónu dostala na takmer 400 m. Na konci akcie, značne unavení, stojac v sieňovitom rozšírení úrovňovej chodby, hľadíme nahor k stropu. A posledný nepreskúmaný komín, ktorý Mišo nazval „Tam nič nie je“, sa odrazu roztvára do nízkej siene, z ktorej vybieha viacero odbočiek. Vyzerá, že všetky končia, tak ešte zúfalo meriame, nech sa sem netreba vrátiť kvôli pár polygónom. No jeden meander, ktorý sa vinie najvyššie, je s citeľným prievanom a za neprielezným znížením zjavne pokračuje. Ešte pozbierajúc posledné zvyšky síl, búšime kameňmi do sintrovej platne, tá prekvapivo ustupuje a ťažkou plazivkou sa dostávame do pokračovania meandra nahor. Ten však po chvíli končí prekážkou, na ktorú už treba veľké kladivo a trpezlivosť. Tú sme napokon mali a ohromná náhoda nás neskôr priviedla k ďalším prekvapeniam (o tom ale nabudúce)…
Ďalšie práce Tu sa načas naše prolongačné úsilie zastavilo, akútne sme museli začať riešiť ochranu jaskyne. Natiahli sme šňúry, ktorými sme vytýčili jednotnú cestu jaskyňou, aby zvyšné časti podláh a chodieb ostali nedotknuté (dúfajme) pre ďalšie generácie. Ponad sintrové jazierka sme položili drevené lávky zachytávajúce hlinu a piesok z topánok a čižiem; a hoci by sme radi jaskyňu nechali na plnej zodpovednosti potenciálnych návštevníkov, pevný uzáver jaskyne bol nevyhnutný. Až následne sme jaskyňu začali dokumentovať fotograficky, z hľadiska vývoja, bioty, paleontológie, sedimentárnych výplní a podobne.
Hlavný ťah jaskyne končí starým, mrazovo rozpraskaným sintropádom, ktorý prehradzuje úrovňovú chodbu širokú 5 m s výškou 5 – 8 m v celom priestore. Pri dne chodby sme už pri meraní identifikovali slabý prievan zo štrbiny medzi stenou chodby a sintropádom; podobná, väčšia sa vyskytovala aj pod stropom chodby, avšak tu bol prievan mimoriadne slabý. Akosi spontánne sme zahájili výkop práve v hornej časti priestoru, no po piatich akciách sa potvrdili prechádzajúce obavy, či prievan, ak nejaký bol, neušiel v strope chodby do podobného komína, aké sa vyskytujú v predchádzajúcich častiach chodby. A tak vec ostáva zatiaľ otvorená, popod strop sme síce postúpili 5 m vpred, no na dne je sinter a piesok, na čelbe masívna stena. Naopak, prievan zo štrbiny dole je evidentný, 3,5 m nižšie, no už 5 m vzadu; časom nás čaká rozhodnutie kam pokračovať, alebo treba dúfať, že predpokladaným horným poschodím jaskyne sa dostaneme za túto prekážku.
Zhrnutie Počas 24 akcií od 11. augusta do 10. novembra 2018 sme jaskyňu objavili, predbežne zdokumentovali, zabezpečili jej ochranu a zahájili dva výkopy – na hlavnom ťahu a nad Hornou sieňou. Dĺžku k 23. 8. 2018 dosiahla 477 m s prevýšením 27 m. Na objave sa podieľali členovia a čakatelia JK Demänovská Dolina (Michal Staroň, P. Herich, I. Šulek ml., Z. Štepáneková, M. Okoličány a Z. Chrapčiak). Neskôr sme zistili, že na mieste, ktoré sme po druhej akcii opustili, kopali 28. 2. 2010 asi 1 hod. L. Vlček, D. Janák, J. Macháček, avšak odradil ich neprítomný prievan a veľké bloky. Po objavoch sa na ďalších akciách podieľali: M. Androvič, I. Balciar, P. Bella, L. Benický, T. Čeklovský, D. Droppa, P. Gažík, P. Herich, P. Herich st., B. Horvát, Ľ. Holík, P. Holúbek, Z. Chrapčiak, L. Kubičina, J. Littva, Ľ. Luhová, R. Milovský, D. Obert, M. Okoličány, M. Orvošová, V. Papáč, M. Prokop, M. Salák, Michal Staroň, Milan Staroň, Z. Štepáneková, I. Šulek ml., I. Šulek st., M. Zavřel, J. Zibura, J. Zuskin.
Leave a reply